FOTO
"Veď už aj starí Rimania..." zvykne sa hovoriť, keď chceme zdôrazniť, že niečo tu funguje od nepamäti. Platí to aj pre všetko, čo vidíme a počujeme v súčasnosti v predvolebnom období. Politici starovekého Grécka a Ríma poznali azda všetky finesy propagandy a získavania voličov, pozitívnu i negatívnu kampaň a, samozrejme, aj manipuláciu či volebné podvody, aké používajú dodnes ich kolegovia.
O demagógoch
O konkrétnom priebehu volieb v starovekom Grécku, kolíske demokracie, vieme toho menej. Zachovali sa napríklad opisy metód, akými si verejnú mienku získavali takzvaní demagógovia. Tento termín nemal pôvodne negatívny význam, znamenal jednoducho ľudového lídra. Časom sa však stal synonymom politika väčšinou neurodzeného pôvodu a ohlupujúceho ľud nesplniteľnými sľubmi.
Napríklad známy demagóg Kleón, pôvodným povolaním garbiar, používal dodnes osvedčenú taktiku: presviedčal ľudí, že je tiež iba prostým človekom, jedným z nich. Na rečnícke pódium preto vždy vystúpil v koženej zástere, teda dnešných montérkach.
Najstaršie sfalšované lístky
Jedným z aténskych zvykov bolo akési referendum - črepinové hlasovanie. Občania mohli v rámci neho na ľudovom zhromaždení odsúdiť ktoréhokoľvek spoluobčana, ktorý podľa nich ohrozoval demokraciu, na desať rokov vyhnanstva. Každý mohol napísať na hlinený črep jedno meno a smolu mal ten, koho meno sa objavilo na najväčšom množstve črepín.
Prvý raz použil toto hlasovanie známy politik Themistoklés, strojca gréckeho víťazstva nad Peržanmi v námornej bitke pri Salamíne. Pomocou črepinového hlasovania sa mu päťkrát podarilo odstrániť svojich politických protivníkov. Aj na neho však došlo. Keď sa vyhnanci mohli po čase vrátiť, spoločnými silami ho v ďalšom hlasovaní odstránili. V jednej aténskej studni našli archeológovia asi dvesto črepín s Themistoklovým menom napísaným jednou rukou. Sú to najstaršie známe sfalšované volebné lístky.
Každému treba sľúbiť čokoľvek
Aj prvá známa príručka politického marketingu pochádza už zo starovekého Ríma. Jej autorom je s veľkou pravdepodobnosťou Quintus Tullius Cicero, mladší brat slávneho rečníka Marca Tullia Cicera. Starší z bratov sa v roku 64 pred naším letopočtom rozhodol uchádzať o najvyšší úrad Rímskej republiky. Chcel sa stať jedným z dvoch konzulov, ktorých vždy na rok volili do čela štátu.
Marcus Cicero to nemal ľahké. Nepatril k najvznešenejším rímskym rodom, ktorých príslušníci sa na konzulských a ďalších najvyšších postoch pravidelne striedali. Nikto z jeho predkov dovtedy takúto funkciu nezastával a ľudia ako on sa konzulmi stávali len výnimočne.
Quintus, ktorý predtým zastával nižší, ale tiež volený úradnícky post, sa rozhodol bratovi pomôcť. Vypracoval pre neho praktický manuál na získavanie prívržencov, a teda aj voličov. Jeho Pokyny pre uchádzača o konzulát, napísané formou dlhého listu, ani po vyše dvetisíc rokoch nezostarli. Pre politikov sú dodnes užitočným čítaním.
Podľa Quinta neexistuje trik, sľub, či dokonca lož a pretvárka, ktorú by kandidát v záujme získania politickej funkcie nemal využiť. Radí, ako predstierať priateľstvo a štedrosť, ako si ľudí zaväzovať drobnými službičkami, aj s kým sa treba na verejnosti ukazovať.
Každý, s kým sa kandidát stretne, musí vraj od neho odchádzať spokojný a s dojmom, že sa o svojich voličov stará a robí všetko pre ich dobro. Každému má sľúbiť čokoľvek, aj keď vie, že to nemôže splniť. Podľa Quinta sa ľudia hnevajú viac na toho, kto ich priamo odmietol, než na človeka, u ktorého majú pocit, že by svoj sľub splnil, keby mohol.
Na verejných priestranstvách sa má kandidát obšmietať okolo populárnych ľudí, a to aj v prípade, že ho politicky nepodporujú. Tí, čo ich vidia spolu, to nemusia vedieť.
Quintus tiež radí, že kandidát má svoj výraz tváre aj spôsob reči vždy prispôsobiť uvažovaniu ľudí, s ktorými sa stretáva. "Vidiečania a dedinčania sa okamžite považujú za našich priateľov, ak ich oslovíme po mene," píše Quintus, podľa ktorého musí vedľa kandidáta vyrážajúceho do terénu
vždy kráčať pomocník znalý miestnych pomerov, aby politikovi pošepkal, koho práve stretol.
Kandidát musí mať pripravený podrobne rozpracovaný plán volebnej kampane pre celé mesto, pre každú skupinu voličov, každý obvod. Všade musí mať svojho človeka pracujúceho v jeho prospech, schopného ovplyvniť miestnu verejnú mienku.
Ako zničiť protivníka
Niektoré Quintove rady už súčasný uchádzač o politickú funkciu nepotrebuje. Pomery sa od tých čias predsa len zmenili. Podľa Quinta napríklad nezaškodí, ak je kandidát zadobre aj s vlastnými domácimi otrokmi. Nemajú síce volebné právo, sú však častým zdrojom klebiet a ohováračiek poškodzujúcich ich pána, ako aj informácií, ktoré môžu jeho protivníci využiť. Aj keď - slovo otrok možno dnes stačí nahradiť slovom zamestnanci, a sme tam, kde bol on.
Kandidát Cicero mal podľa rád svojho brata využiť každú slabosť protivníkov. Mal ich pozorne sledovať, zistiť ich chyby a poklesky a zoznámiť s nimi voličov. Jeden z nich vraj smilní s vlastnou sestrou, druhý nechal úkladne zavraždiť vznešených šľachticov. Radca pripúšťa, že tieto tvrdenia nemusia byť celkom pravdivé, stačí, aby protivníkov kompromitovali.
Jasné postoje? To nie
Mnohí dnešní politici čítali, alebo si aspoň inštinktívne osvojili azda najdôležitejšiu Quintovu radu pre brata: má sa vždy vyhýbať jasným postojom v politických otázkach. Iba tak sa môže zapáčiť všetkým vrstvám spoločnosti, od aristokracie až po prostý ľud.
Ako obísť zákony
Už aj v tých časoch sa rôzne zákony snažili obmedziť množstvo peňazí, ktoré môžu kandidáti do kampane vraziť. Podľa jedného zo zákonov nesmeli kandidáti hostiť davy ľudí. Tento zákaz sa však jednoducho obchádzal tým, že v zastúpení kandidáta organizovali hostiny jeho priatelia. Pozvaní hostia našli potom na dne vyjedenej nádoby meno toho, komu majú dať svoj hlas. Aby sa náhodou nepomýlili.
Zákony tiež kandidátom zakazovali organizovať cirkusové hry, ktoré boli veľmi účinným prostriedkom na zvýšenie popularity. Slávny Július Cézar obišiel tento zákaz tak, že o hrách, na ktorých proti sebe bojovalo viac ako tristo gladiátorov, tvrdil, že ich usporiadal pri príležitosti výročia smrti milovaného otca. S jeho prebiehajúcou volebnou kampaňou nemali vraj nič spoločné.
Predvolebná kampaň na múroch
Zaujímavé dôkazy o rímskej predvolebnej kampani poskytuje mesto Pompeje, ktoré v roku 79 n. l. zakryla a dôkladne zakonzervovala láva a popol z vybuchnutej sopky Vezuv. Tak sa zachovali aj nápisy na pompejských stenách, dokumentujúce urputný boj o funkcie vo vedení mesta.
Vyhotovovaniu reklamných nápisov pre kandidátov sa venovali špecializovaní remeselníci. Jedni vytvorili na stene bielu plochu požadovanej veľkosti (neraz pretreli aj nápisy konkurentov), ďalší na toto miesto namaľovali odkaz voličom. Najčastejšie v nich súkromníci alebo skupiny ostatným odporúčali, koho majú voliť.
"Všetci garbiari podporujú Holconia Prisca, aby sa stal primátorom," znie jedno z odporúčaní pompejských občanov.
"(Zvoľte) Marca Casellia Marcella, ktorý bude dobrým aedilom a usporiada skvelé hry," sľuboval nápis pred voľbami vyššieho mestského úradníka, ktorý mal okrem organizácie hier na starosti aj zásobovanie a verejný poriadok.
"Genialis žiada, aby sa primátorom stal Bruttius Balbus. Bude šetriť mestský rozpočet," hovorí nápis, ktorý by až na mená mohol visieť v hociktorom slovenskom meste.
Aj starodávni politickí kandidáti považovali za vhodné očierniť protivníka a spochybniť jeho morálku. Napríklad falošným odporúčaním: "Všetci grázlovia a otroci na úteku vás žiadajú, aby ste za aedila zvolili Vatia." Nájdu sa však aj úprimné ľudské slová na adresu oponenta: "Numerius Veius Barca, zdochni".
Porazený kandidát sa po voľbách často snažil dokázať, že víťaz vyhral vďaka volebným podvodom. A občas aj uspel. V niektorých veciach za starovekom zaostávame. Oboch konzulov zvolených v roku 66 pred naším letopočtom následne odsúdili kvôli volebným podvodom. PETER MORVAY
FOTO
Kým v starom Ríme sa písali predvolebné sľuby na múry budov, dnes ich vidíme najmä na billboardoch. Politici lákajú voličov na predvolebné sľuby, ktoré často nesplnia. V politike to však nie je nič nové. Už autor prvej známej príručky politického marketingu, ktorá pochádza zo starovekého Ríma, napísal, že neexistuje trik, sľub, či dokonca lož a pretvárka, ktorú by kandidát v záujme získania politickej funkcie nemal využiť.
