Soňa Pokutová s manželom a dcérami Milenkou a Danielkou. Jednu pomenovala po Daniele Rusnokovej, druhú po Milene Hübschmanovej. V júni má Soňa porodiť ďalšie, v poradí šestnáste dieťa. (Jedno jej zomrelo.)
Študentku dokumentaristiky Danielu Rusnokovú priťahovala rómska téma od strednej školy. Dvojročné nakrúcanie absolventského filmu zasvätila poznávaniu rómskej rodiny Pokutovcov, a predovšetkým Soni Pokutovej, matke štrnástich detí. Zoznámila sa s ňou vďaka českej romistke Milene Hübschmanovej, ktorá situáciu v slovenských rómskych osadách poznávala osobne dlhé roky. Milena Hübschmanová vlani zahynula pri autonehode v Južnej Afrike. Film je venovaný jej pamiatke.
Štyridsaťdvaročná Soňa Pokutová žije celý život v chatrči v zabudnutej dedine na východe Slovenska, verná a oddaná manželovi aj Bohu. Manžel nemá prácu, peniaze nestačia, deti sa rodia, stále pýtajú jesť, kúri sa kradnutým drevom. Soňa však zásah do svojho materského poslania odmieta. Kde sa zmestí päť detí, zmestí sa aj šieste, siedme, ôsme... Úvahám o sterilizácii či interrupcii sa nevyhýba, ale viera v Pána Boha ostáva nedotknuteľná - čo on nadelí, to sa prijíma. Veď tak hovorí aj pán farár, za ktorým s mužom chodievajú. Soňa berie život taký, aký je, hoci by si vedela predstaviť aj lepší. A vytvára rodine podmienky na prežitie, nakoľko je to v danej situácii možné.
Nie je všetko peklo, čo tak vyzerá
Do istého času Daniela o ľuďoch tmavšej pleti nič nevedela, fascinovali ju skôr vizuálne. Až keď ich začala spoznávať cez etnografku Janu Belišovú a jej hudobný projekt Phurikane Giľa, zistila, že Rómovia, to zďaleka nie sú len tí, čo na rohu obchodného domu predávajú parfumy.
Prácu na filme odštartoval pre dvoma rokmi režisér a pedagóg Dušan Hanák, ktorý využil príležitosť a zoznámil Danielu s Milenou Hübschmanovou. "Jej rozprávanie o Soni z Rudnian ma zlákalo, ona mi dala tip," spomína Daniela.
Prvýkrát sa vybrala na cestu do Rudnian so spolužiakmi. "Naskytol sa nám pohľad na naozajstné peklo, úplnú apokalypsu," hovorí. "Keď sme už boli blízko, požiadala som ich, nech ma počkajú v dedine. Chcela som spoznať moju novú tému sama."
Kontakt na Soňu Pokutovú hľadala v komunitnom centre. Poznali ju, veď v Rudňanoch sú všetci rodina. Chatrč Pokutovcov, pozliepaná z papundeklov, stála v blízkosti zdemolovanej priemyselnej budovy v údolí, alebo skôr v akejsi obrovskej jame.
Pod drobnohľadom kamery
Prvé stretnutie bolo trochu šokom pre menšie deti - veď väčšina z nich bieleho človeka ešte nikdy nevidela. Daniela však začala za nimi pravidelne cestovať. Prišla každý mesiac, vždy na pár dní, všeličo sa ich vypytovala a nahrávala si ich. Postupne ju rodina 'prezváňala' sama, aby jej oznámila, že sa niečo deje - zomrela sestra, deti majú problémy s políciou, mama sa chystá rodiť. "Väčšinu času, ktorý som tam strávila, sa nič zvláštneho nedialo, život plynul v každodenných starostiach. Najmä zo začiatku však bolo dôležité nakrúcať čo najviac, aby si rodina na kameru zvykla."
Treba spolu piť a spávať?
"Daniele som od začiatku dôverovala," hovorí hlavná postava filmu Soňa Pokutová. "Keď prišla prvýkrát, trikrát som v srdci zacítila, že to je dobrý človek. Chcela som jej pomôcť, aby svoj film mohla robiť. Prijali sme ju, aj manžel, aj deti. Teraz ju beriem, akoby to bola moja dcéra."
Až po roku návštev a vzájomného spoznávania mohli na dokumente naozaj začať pracovať. "Mnohí hovoria, že s Rómami si treba vypiť a u nich spávať, keď k nim chce človek preniknúť. Ja o tom nie som presvedčená," hovorí Daniela. "Nebývala som u nich, veď ich je tam kopa, ledva sa zmestia do chatrče. Každý má predsa právo na súkromie."
Stereotypy sa potvrdzujú
O čom mal byť film, teda téma a pochopenie jej kontextu, bolo na začiatku hmlisté. "Nemala som presný cieľ. Chodila som do tej 'jamy' v lete, v zime a nevedela som presne, prečo, tušila som to skôr intuitívne. Znie to banálne, ale hovorila som si len - robím film, tak tam chodím a filmujem, táto žena a jej rodina ma zaujíma, chcem ju spoznať a snáď sa mi podarí cez jej malý osobný svet povedať niečo viac."
Vzťah so Soňou bol dôležitým aspektom filmu. Vyvinul sa postupne a neskôr začal byť veľmi osobný. "Je zaujímavá ako osobnosť, ide z nej niečo dobré, veselé, bystré, stala sa mi blízkou. Myslím, že aj ja som sa stala jej priateľkou-dôverníčkou," hovorí Daniela.
O nejakej Rómke
V osade nakrúcala skoro dva roky. Materiál zachytáva aj známe stereotypy, ktoré sa medzi ľuďmi o Rómoch tradujú: všetci Rómovia veria v Boha, majú veľa detí, aby mohli brať sociálne dávky, muži pijú, nepracujú, kradnú. Na rodinu, ktorú nakrúcala, to všetko platilo, hoci vo vnútri cítila, že to zďaleka nie je také jednoznačné, ako to na prvý pohľad vyzerá. "Môj dokument nie je len o 'nejakej Rómke', je o zaujímavom človeku a o ľuďoch," vraví. "Hovorí sa, že rómska téma je otrepaná a večná. Ale aká iná by mala byť, keď je to stále pálčivá súčasť našej reality?"
Ty si prišla, mne sa vrátil rozum
Soňa Pokutová, nabádaná režisérkou, počas filmu veľa uvažovala. "Spočiatku som si vôbec neuvedomovala, že jej osobnosť sa vyvíja. Až jedného dňa mi povedala - Danielko, keď si tu ty prišla, mne sa vrátil rozum, aj som začala viac rozprávať, aj slovensky mi ide lepšie," hovorí Daniela. "Zistila som, aké je dôležité, koľko sa ľuďom venujete a ako s nimi jednáte. Niekedy mi boli aj smiešni, ale veľakrát som ich otázkam nerozumela preto, že som sama nepoznala odpoveď. Keď im prišiel papier z úradu práce či zo sociálky, obrátili sa na mňa - ty si biela, musíš to vedieť. A ja som nevedela, veď až nedávno som prvý raz išla sama na úrad práce."
Ako sa stať krstnou mamou
Počas nakrúcania Soňa opäť otehotnela - čakala pätnáste dieťa. Daniela pôrod nestihla, bola v zahraničí, takže malú Danielku, ktorá dostala meno po nej, navštívila s kamerou až po štyroch dňoch, práve, keď si ju rodičia odnášali z nemocnice.
"Myslím, že to bol zaujímý moment - bežný pre Rómky z toho okolia, pre nás bielych niečo nemysliteľné. Soňa totiž na druhý deň po pôrode ušla domov bez novorodeniatka - chcela sa postarať o ostatné deti. Keď sa vrátila po malú dcérku, pôrodné sestry boli poriadne nahnevané."
Pokutovci chceli, aby sa Daniela stala krstnou mamou dievčatka. Do akcie vstúpili aj Danielini rodičia a sestry a spoločne prežili v Rudňanoch krstiny. Prišiel dokonca aj miestny farár, ktorý dovtedy medzi svojimi ovečkami v osade nikdy nebol. Danielu opäť oslovil aj pedagóg Dušan Hanák, ktorý s ňou v minulých dňoch rodinu Pokutovcov aj navštívil.
"Konfrontuje ma, že malá sa volá po mne, Daniela," hovorí režisérka. "Myslím na to, aké životné šance mám ja - biela, a aké má teraz ona v tej 'jame'. Rada by som z tejto témy urobila ďalší dlhodobý projekt."
FOTO - ARCHÍV DANIELY RUSNOKOVEJ
Moje trápenie
Česká profesorka romistiky Milena Hübschmanová (1933 - 2005) priviedla Soňu Pokutovú k písaniu. Soňa svoje myšlienky kladie na papier v podobe listov a úvah. Niektoré z nich boli uverejnené v rómskom zborníku Romano Džaniben. Jedným z jej zamyslení je úvaha o jej trápení.
Kto pozná moje trápenie? Človek? Nie. Iba náš sladký Boh, pretože to je náš Pánbožko a ten vie o všetkom na svete, len zlatý Boh vie, prečo tečú slzy z mojich očí, prečo plačem, sotva ráno vstanem, len on vie, on, sladký Boh, prečo plače moje srdce, pretože on v našich srdciach dýcha, on moje trápenie vylieči, pretože ho mám rada. Za to, čo naše hlavy robia zlého a čo naše uši zlého počúvajú, za to sa potom na nás hnevá, preto potom naše oči plačú a naše srdcia bolia. Ja mu to nevyčítam, pretože má pravdu. Len ťa prosím, môj sladký Bože, Otče náš, prosím ťa od hlavy až k pätám, uzdrav mi ho, chlapčeka môjho, môj chlapček leží v nemocnici, so srdiečkom, je maličký, polročný, nevinný, mám dvanásť detí, všetky ich mám rada, ale najviac toho maličkého, pretože je veľmi chorý, toho mi uzdrav, ja viem, že ho uzdravíš, pretože si dobrý, pre toho tečú slzy z mojich čiernych očí, uzdrav jeho boľavé srdiečko, toho mi uzdrav, zlatý môj Pánbožko.
Danielu (v strede) viaže k Soni Pokutovej a malej Danielke puto vďaka filmu, ktorý o nich vytvorila. "Po technickej a umeleckej stránke má dokument, samozrejme, nedostatky," hovorí autorka. "Počas práce na ňom však bol pre mňa dôležitejší kamarátsky vzťah s ľuďmi, s ktorými som spolupracovala." Vľavo je Danielina sestra.
Daniela Rusnoková (1980) sa narodila v Bratislave, študuje posledný ročník dokumentárnej réžie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Príbeh o Soni a jej rodine bol jej absolventským filmom, na ktorom dramaturgicky spolupracovala s Janou Vlčkovou. Okrem ďalších študentských prác je aj autorkou fotografií publikovaných v knihe Phurikane Giľa, ktoré dokumentujú etnografické cesty za spevákmi a hudobníkmi do východoslovenských rómskych osád. Výstava stále putuje po Slovensku.
