y Liptovská Mara.

Sielnica je jedinou z 13 obcí, ktorá žije aj po spustení nádrže. Emília Čiapová si dobre pamätá aj starú Sielnicu. "Bola to veľká obec s rušným spoločenským životom. Mala tri kostoly - katolícky, evanjelický aj židovský. Keď ju začali zatápať, ostal iba židovský, lebo stál trocha bokom, ale aj ten časom zanikol," povedala.

Zachoval sa iba starý mlyn a cintorín, na ktorom sa pochováva dodnes. Budova mlyna sa pomaly rozpadá. "Už dlho sa o ňu súdia urbárnici s likérkou a práce na obnove sa preto nemôžu začať," dodáva Čiapová.

Mlyn bol pre obec dôležitou stavbou. V roku 1921 v ňom umiestnili elektráreň s turbínou a v Sielnici sa začalo svietiť elektrinou ako v prvej obci v celom Liptove.

Čakanie na zatopenie dediny bolo najhorším obdobím. Sielničania sa postupne vysťahovávali, domy búrali, mŕtvych z cintorínov v susedných obciach exhumovali. "Náš cintorín zostal, lebo bol na kopci nad priehradou. Vidieť z neho zaplavenú časť, kde stáli domy a záhrady. Keď je voda nižšia, badať pod vodou aj obrysy sielnických mostov," hovorí Čiapová.

Štát zaplatil za zbúrané domy Sielničanom veľmi málo, nové si museli postaviť bez pomoci.

(eta)