Ako dlhoročná učiteľka musím zaujať stanovisko k článku J. Horákovej v SME zo dňa 26. 2. 2001. Nestotožňujem sa s titulkom Škola je boj učiteľa a žiaka – kto z koho. Jeho obsah možno platí pre tých, ktorí si pomýlili povolanie a nedostali sa tam, kam ich ťahalo srdce.

Je fakt, že naše školstvo je na pokraji kolapsu. Je chyba, že vzdelanosť dnes nepatrí medzi priority, ale je na chvoste rozpočtu. Potom sa nám v škole prihodí i nasledovný monológ: „Pani učiteľka, priniesol som prospekt o Grécku. Naša mama povedala, že nám je to na h… a vám sa to zíde.“ Ak sa chce učiteľka vyrovnať oblečeniu detí 8.-9. ročníka, musí okrem svojho povolania mať ešte jedno zamestnanie. Vybavenie škôl je tiež na hranici neúnosnosti, veď pomaly i kriedu posielajú rodičia.

Ďalším faktom je, že pracovať v súčasných podmienkach v základnej škole, je pre učiteľa stres. Mnohí žiaci sú nedisciplinovaní a vysvetľujú si demokraciu po svojom. Nie sú to osnovy, pre ktoré „vraj známkujeme“. Každý skúsený pedagóg vie, že dieťa musí mať zdôvodnenú známku a taktiež vysvetlí deťom, že sa neučí len pre ňu. Preto je pre mňa nepochopiteľné, ako môže učiteľka s dvadsaťročnou praxou (podľa článku) pripustiť, aby sa o nej takýmto spôsobom písalo.

Zmeny v školstve, ktoré som prežila, vždy priniesli niečo pozitívne, ale i negatívne. Nezabudnem na to, keď sme pripomienkovali Projekt výchovno-vyučovacieho vzdelávania v školstve a povedali nám, že je to zbytočné, pretože je už schválený. Odborníci veľakrát i za bývalého režimu ostali bokom a do projektu sa púšťali ľudia bez dostatočnej praxe. A tak je to i dnes. Experimentujeme s deťmi, aby sme dokázali, že všetko, čo je nové, je aj dobré.

Neviem potom, prečo rodičia dávajú žiakov z experimentálnych škôl do tzv. normálnych, lebo žiaci v nich síce dosahujú momentálne horšie výsledky, ale sú lepšie pripravení na stredné školy a sú úspešnejší i na vysokých školách. Ako učiteľka som smutná z toho, že si berieme príklad vždy z niekoho a nespoliehame sa na našich pedagógov a odborníkov, ktorí mnohí sú známi i vo svete. Že by sme strácali svoju národnú hrdosť a istotu? Nie som proti progresívnemu v školstve, ba práve naopak, no naše školstvo za mnohé roky dokázalo, že je na vysokej odbornej úrovni a zrazu ho rôznymi, často neopodstatnenými experimentmi chceme prerobiť. Kým nezmeníme uponáhľaný život rodiny, ktorá nemá čas na dieťa a jeho začne vychovávať ulica.

Netreba „zmeniť učiteľov“, ale podmienky, v akých pracujú a žijú tí, ktorí vychovávajú mládež.

KVETA SLYŠKOVÁ, Bratislava