ej komunikácie a žalostia nad jej úpadkom“. Tvrdí, že „naša reč nám iba nastavuje zrkadlo, akí sme – a neraz dosť nemilosrdne“.
Slavomír Ondrejovič na otázku, či to ide so spisovnou slovenčinou „dole kopcom“ alebo nie, pre SME povedal: „Vnímam okolo seba verejné jazykové prejavy, ktoré počúvam s ozajstným pôžitkom, ale, pravdaže, aj také, čo prezrádzajú na svojich autorov neznalosť spisovných noriem slovenčiny. Často je to v situáciách, kde by sa žiadal jazykovo dokonalý prejav či aspoň prejav blízky dokonalosti – týka sa to najmä médií.“
Práve ony majú totiž podľa neho veľký vplyv na „obraz“ nášho jazyka: „V tomto smere majú osobnú zodpovednosť moderátori, hlásatelia, žurnalisti, redaktori. Najvyššiu jazykovú úroveň stále drží Slovenský rozhlas. Horšie je to s niektorými súkromnými médiami, kde sa objavujú jazykové chyby a prehrešky, ktoré by sme nielen neočakávali, ale vinou ktorých môže divákom, poslucháčom a čitateľom naozaj stúpnuť aj adrenalín v krvi.“
Potvrdzuje zistenia denníka SME, že aj knihy často vychádzajú nezredigované. „Signalizujú, že autor by sa mal asi realizovať niekde inde než v literárnej či publicistickej oblasti.“
Podľa S. Ondrejoviča je dnes situácia zložitejšia aj v tom zmysle, že vo vysielaní sa vytvárajú nové žánre: „Aj preto dnes nie je možné žiadať dodržiavanie normy, ktorá sa vypracovala v 30. rokoch predchádzajúceho storočia. Žiaľ, mnohí poznajú poučky iba z príslušného obdobia a nevšimli si sledovaním nových slovníkov, príručiek a kultivovaných živých prejavov, že spisovná norma je už trochu inde.“
(sr)
