„Môj systém na mäkké a tvrdé „i“ je jednoduchý,“ tvrdí 30-ročný Braňo z Bratislavy. „Robiť je ťažké, preto sa to musí písať tvrdo – robyť. A pýtať sa, to je ľahké, preto sa to píše s mäkkým i – pítať sa.“ To, že jeho systém v praxi vždy nefunguje, mu neprekáža. „Ak potrebujem vypísať úradné tlačivo, dám ho manželke, tá vie presne, čo sa ako píše,“ dodáva s úsmevom.

Deviatak Martin nemá s hrúbkami problémy, zato však „bojuje“ s dĺžňami a čiarkami. „Maťo je dobrý žiak, učí sa na jednotky. Zo slovenčiny však má dvojku,“ povedala pre SME jeho mama Jana Jarová. „Vie sa naučiť literárne diela, ale tie diktáty! Ypsilony mu síce idú, nepíše však dĺžne, bodky, mäkčene. V jednom diktáte mu chýba aj 5-6 dĺžňov. A niekde dá zase dĺžeň i tam, kde nemá byť. Asi ich nepočuje.“

Deti málo čítajú a málo im čítame

So spisovnou slovenčinou majú problémy mnohí. Slabé základy dostávajú už v detstve. Potvrdzuje to i Štátna školská inšpekcia, ktorá v kapitole o stave a úrovni výchovy a vzdelávania v základných školách hovorí: „Dobré teoretické vedomosti z gramatiky a slohu nemajú žiaci utvrdené a nedokážu ich používať v praxi.“ Ako podstatné negatíva ešte inšpekcia uvádza nezáujem žiakov o čítanie mimo vyučovania, absenciu besied o knihách a so spisovateľmi, zastaranosť a neaktuálnosť knižničného fondu (výnimkou nie sú šlabikáre, v ktorých je veľa slov, čo sa dnes takmer nepoužívajú a deťom treba ich význam vysvetliť – napr. smykovať, vyhňa, pomyje).

Práve v knihách by deti mohli získavať správny jazykový vzor – pri čítaní si totiž podvedome fixujú, ako sa slová píšu. Dnešné deti však čítajú málo, aj sa im málo číta.

V knihách je veľa nespisovných slov

Tento problém trápi i členov Občianskeho združenia Orava: „Čítanie je základom učenia, patrí k najlepším návykom, aké môžu rodičia svojim deťom dať. Dnes sa však na to zabúda,“ tvrdí Marcela Maslová zo združenia.

Žiaľ, dnes sa nemôžete spoľahnúť ani na to, že v knihách nájdete správny jazykový vzor. Jazyková redaktorka Dana Slováková pre SME povedala, že počet jazykových chýb v knihách, najmä zahraničných prekladoch, výrazne stúpa. „Zrejme je to preto, lebo knihy začali prekladať ľudia, ktorí sa naučili jazyk v zahraničí a trúfajú si na preklady. Zabúdajú však na to, že k tomu musia vedieť i výborne po slovensky.“

Podľa Slovákovej je v knihách veľa bohemizmov, gramatických i štylistických chýb. Občas sa dokonca nájdu i hrúbky. Boduje kniha, v ktorej našla 90 jazykových chýb. „Kniha je tovar, ktorý by mal byť bezchybný. Tak ako si nekúpite sveter s 90 dierami, nemali by ste si kúpiť ani knihu s 90 chybami,“ myslí si.

V médiách sa hovorí nespisovne

Ak aj natrafíte na knihu bez chýb, určite vás nespisovnými výrazmi zavalia v komerčných médiách. „V médiách pracuje veľa talentovaných ľudí a niekedy mi je ľúto, keď počujem z ich úst nesprávne výrazy a slovné spojenia, keď im chýbajú základné znalosti princípov spisovnej slovenčiny,“ povedala pre SME Jana Zvalová, autorka publikácie Keď si sadáme za mikrofón – o kultúre reči v médiách. „Mnohé z chýb sa už tak zžili s médiami, že ich dnes moderátori a redaktori ako chybu nepociťujú.“ Príklad? Viete o tom, že spisovný výraz pre tak často používané slovo brebty je – brbty? Alebo že sa správne nehovorí – hrať na husle, ale hrať na husliach?

Podľa Slavomíra Ondrejoviča, riaditeľa Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave, je riešenie spisovnosti komplikovanejšie: „Ide o to, aby sme pri rešpektovaní rozdielnych sfér, žánrov a situácií vyberali zodpovedajúce normy. Aby sme sa vyjadrovali kultivovane v zhode s kodifikáciou tam, kde je to nevyhnutné, a zároveň vedeli, že sú žánre, v ktorých sa norma môže rôznym spôsobom prekračovať. To všetko však predpokladá dobre vyvinutý cit pre jazyk a jeho dobré ovládanie.“