období som však cítil, že čosi nie je v poriadku. Počas spoločne trávených víkendov začala byť zvláštna, menej rozprávala, keď som sa jej pýtal, či sa niečo deje, občas sa rozplakala. V sexe sme však bez problémov fungovali ďalej a zažívali sme aj veselé chvíle. Ale nedalo mi to. Čoraz viac ma dráždila neistota a čosi mi našepkávalo, že je v tom iný muž. Začal som naliehať, aby mi povedala pravdu. Priateľka napokon vyšla s pravdou von a povedala mi, že sa v jej živote objavil iný muž, s ktorým niečo mala, ale že vo vzťahu s ním nechce pokračovať a že má rada mňa. Ja som sa však rozhodol vzťah stopnúť. Odsťahoval som si z jej bytu veci k svojim rodičom a povedal som jej, nech mi nepíše ani nevolá, jedine, že by konkrétne niečo potrebovala.

Rozchod ma teraz trápi, ale v tej chvíli som to musel urobiť. Ona sa mi odvtedy niekoľkokrát ozvala esemeskou, že jej chýbam, kde som. Vždy ma to rozhádzalo. Neviem, ako mám v takej chvíli reagovať, špekulujem, ako to myslí, čo odpísať, či jej zavolať a čo povedať. Ak zareagujem, tak skôr odmerane. Zdá sa mi pravdepodobné, že aj keby som s ňou začal odznova, podobná vec sa môže zopakovať. Ale aj mne ona chýba.

Mám to s ňou ešte skúsiť, alebo jej mám dať jasnejšie najavo, že vo vzťahu nechcem pokračovať? Ak áno, ako to mám urobiť? Môžem jej ešte veriť?

Daniel (32)

Milý Daniel,

na začiatok by som len podotkla, že mám príliš málo informácií o vašom vzťahu, o tom, ako dlho ste spolu, o tom, aké boli/sú vaše sny do budúcnosti, aká hlboká bola/je vaša láska.

A tak vás pozývam do jedného experimentu, berte ho prinajmenšom ako inšpiráciu.

Máte v sebe veľa otázok, pochybností, zmätok. Skúste si predstaviť, že vaše vnútro je ako javisko, na ktorom vystupujú jednotlivé časti vášho Ja ako postavy. Jedna z nich je tá, čo hovorí - ublížila, sklamala, musím odísť. Druhou by mohla byť tá, čo hovorí - stále ju mám rád, chýba mi, bez nej akoby som nebol úplný. A ďalšou by mohol byť strach zo samoty a zároveň strach z ďalšieho ublíženia. A asi tam bude ešte jedna postava, hovorí - au, to strašne bolí. A keď už ich máte takto postavené, možno tieto, možno iné, vaše vlastné, a pomenujete si ich tak, ako potrebujete - skúste ísť ďalej a rozvíjať dialóg medzi nimi.

Teda tá, čo odchádza, možno ďalej hovorí - už jej nemôžem veriť, ak to urobila raz, nemám istotu, že sa to nebude opakovať, zmarila naše spoločné plány, sny, dôveru, nezaslúži si ma, a tak ďalej. Teda všetko to, čo bolo v pozadí v tej chvíli, keď ste jasne vedeli, že musíte odísť. Čo ešte to bolo? A keď dáme znova priestor tej, čo by možno aj zostala vo vzťahu - čo na to odpovedá? Možno niečo ako - napriek tomu ju mám rád, spravila to, lebo jej asi niečo v našom vzťahu chýbalo, čo to bolo, chcem to napraviť? Ako by ste ďalej písali tento miniscenár vy?

Keď ho skúsite viac rozvinúť, zistíte, ktorá strana má viac energie. V každom prípade si myslím, že by ste si mali dopriať čas a priestor na vnímanie bolesti a smútku, ktorý vám priateľkina nevera spôsobila. A tiež na rozlúčenie sa - buď so vzťahom, alebo so starými snami spojenými s týmto vzťahom. A potom uvidíte, či stále máte v sebe dosť lásky, aby ste odpustili. Alebo neodpustili. A čo získate ktorýmkoľvek riešením.

Keď si predstavíte, že by ste zostali spolu ďalších päť alebo desať rokov, čo vidíte? Ako sa vám páči táto predstava?

Želám vám veľa odvahy a láskavosti k samému sebe.