V Zuzinej rodine majú problém, ktorý neustále narastá. Je to spor medzi jej manželom a synom Matejom. Od Matejovho detstva si k sebe nevedeli nájsť cestu. Manžel má syna síce rád, ale je presvedčený, že na deti treba byť prísny. Maťa odmalička láme. Chcel z neho vychovať správneho chlapa a športovca, takže ho nútil hrať futbal, basketbal a tenis, otužoval ho, brával na čundre. Maťo však žiadnemu športu neprepadol a robil to viac-menej z donútenia. Rovnako na túry a rodinné dovolenky v prírode chodil skôr preto, že ako dieťa nemal na výber. Teraz má osemnásť a búri sa. S otcom sa stále háda, na ničom sa nemôžu zhodnúť. Zuza si pripadá ako medzi dvoma kameňmi, lebo chyby vidí na oboch stranách.

Internetových čitateľov sme sa spýtali: Čo si o Zuzinom probléme myslíte? Ako sa dajú takéto generačné konflikty riešiť?

Ja som s otcom viedol podobnú vojnu, keď som mal 20 - 24. Viedlo to k môjmu vyhodeniu z rodinnej firmy a k množstvu chýb v mojom živote. No a čo? Som tu a žijem. Dokonca mám vlastnú firmu a s otcom sme dnes najlepší kamaráti. Teraz mám vlastných synov a sú tvrdohlaví ako psiská - asi odpášem remeň :-)

s

Dieťa netreba vychovávať - s dieťaťom treba žiť. Žiť ako s malým priateľom, ktorý má na život iný pohľad, ale tiež legitímny.

s

Zaujímavé je, že väčšina rodičov núti deti k činnostiam, ktoré neznášajú, a tak im unikne, že dieťa má možno vzťah k niečomu úplne inému. Napríklad športovci chcú písať básničky, hudobníci zase športovať a podobne. Lenže rodičia to v nich udupú ešte v detstve a potom sa to už neprejaví. Keď si založia vlastnú rodinu, všetka krivda, čo sa im diala, vrátia svojim deťom, a tak to pokračuje z generácie na generáciu, až kým sa niektorý potomok nespamätá a čiaru negatívneho vplývania nepreruší.

s

Odporúčam všetkým - aj budúcim - rodičom knižku Rodičovství není pro každého od E. Rheinwaldovej z vydavateľstva Motto. Všetko zlé alebo zlo, čo sa deje na svete, pochádza z nesprávnej výchovy detí. Okrem lásky si výchova detí vyžaduje dôslednosť - viac ako prísnosť.

s

Maťov otec mal zjavne záujem dať synovi najviac, čo mohol. Čo by dal môj syn za to, keby mu jeho otec dal čo len kúsok z uvedeného na výber. Aspoň z Maťa nebude trasorítka. Na rodinné dovolenky chodil, lebo nemal na výber? A čo by si vybral? Sedieť celé dni dokrivený za stolom pri počítači? Napríklad ja, keby som nechala programovanie nášho voľného času na môjho syna, tak by sme od 10. do 13. sedeli za počítačom, od 13. do 17. by sme čumeli na televízor, potom by sme vybrali play station, medzitým by sme sa možno aj najedli, no a ešte sú tu kiná, obchodné centrá atď.

s

Mám dvoch synov vo veku 20 a 22 rokov a tiež za svojho detstva občas niečo "museli". Ale neubudlo z nich. Dokonca na niečo si už dnes spomínajú s úsmevom. Aj ja musím často uzmierovať obe strany. Základom je rozprávať a vysvetľovať a rozprávať dokola. Trpezlivo, občas aj nakričať, aby tí barani pochopili, že každý má kúsok svojej pravdy.

s

Vidím to tak, že otec viedol syna v zásade správne, aj keď ho nútil robiť veci, na ktoré nemal chuť. Ale aspoň sa dieťa nezvlčilo a z nedostatku inej zábavy neprepadlo fetovaniu či gamblerstvu. Namiesto toho chlapec športoval a bol na čerstvom vzduchu. A naučil sa, že nemôže robiť len to, čo sa mu páči a prepadnúť lenivosti. Teraz sa asi Matej dostal do neskorej puberty, je zrejme odbojný, ale to ho časom prejde a jedného dňa sa otcovi poďakuje.

s

Tvrdím, že niečo také ako správna výchova neexistuje. Dá sa vychovávať rôznymi spôsobmi, každý má svoje klady a zápory. Na jedno dieťa platí viac tvrdá ruka, na iné dôvera a sloboda. Niekedy treba byť na to isté dieťa prísny, inokedy nechať všetko na jeho rozhodnutí. A je veľmi ťažké uhádnuť, kedy je správne jedno, a kedy druhé. A keď máte detí viac, každé je iné, má svoje potreby, záujmy.