V Japonsku zajtra, teda druhú májovú nedeľu, oslávime Deň matiek. Pýtal som sa viacerých európskych kamarátov, nie iba Slovákov, kedy je Deň matiek. Na dátume sa nezhodli. Niektorí nevedeli vôbec, iní tvrdili, že je to v prvú májovú nedeľu, a počul som, že v Anglicku sa oslavoval Deň matiek tento rok 26. marca. Zistil som, že v európskych krajinách nemá tento sviatok veľmi silnú tradíciu. Východoázijské krajiny kopírujú americký model, v Japonsku má Deň matiek, naopak, tradíciu od roku 1950. Obyčajne dávame mame kyticu červených karafiátov, niektoré deti však kúpia aj oblečenie, doplnky, idú spolu na večeru do reštaurácie, alebo mame venujú niekoľkodňový dovolenkový pobyt. Tretiu júnovú nedeľu zas oslavujú svoj deň otcovia. Tí už tak trochu očakávajú malý darček - kravatu alebo peňaženku. Keď ju dostanú od dcéry, sú naozaj šťastní. Lebo pokiaľ ide o vzťahy v japonskej rodine, syn má akosi bližšie k mame a dcéra k otcovi. Zriedka som počul, žeby syn dával otcovi v tento deň darček. Medzi synom a otcom totiž panuje obyčajne akési napätie. Japonskí otcovia trávia toľko času v práci, že s rodinou napríklad takmer nikdy nevečerajú, s deťmi sa dostatočne nezblížia. Podľa prieskumov si až 70 percent japonských otcov myslí, že nerozumie svojmu synovi. A synovia sú zase presvedčení, že otec o nich nič nevie, a keď sa aj stretnú, vždy je iba prísny. V takejto situácii hrá matka rolu toho, kto zmierňuje napätie medzi otcom a synom. Synovia sa oveľa viac rozprávajú s mamou napriek tomu, že potom viac zasahuje do ich vecí. Dôverné rozhovory s rodičmi sú však pre výchovu a vývoj dieťaťa veľmi dôležité.
Japonsko teraz čelí veľkému spoločenskému problému, ktorý sa nazýva hikikomori. Je to akýsi druh duševnej poruchy, ktorá postihuje chlapcov snažiacich sa vyčleniť zo spoločnosti. Jedného dňa za sebou zatvoria dvere izby, nevychádzajú von a odmietajú komunikovať. Touto poruchou vraj trpia viac prví synovia v rodine a začína sa prejavovať vo veku okolo 15 rokov. Chlapci nechcú vidieť ľudí a miesta, ktoré nemajú radi, nechcú vidieť realitu. Niektorí hovoria, že keď syn, ktorý sa veľa zhováral s mamou, zrazu prestane, je to signál choroby.
Detské izby sú v Japonsku veľmi malé, ale sú v nich veľmi pútavé veci - televízor, počítač, hry, možno manga komiksy. Keď ich majú chlapci dosť, kedykoľvek ich môžu vypnúť. To je výhoda. Nezraňujú ich ako ľudia. V tejto atmosfére chlapci prepadajú vlastným ilúziám a egocentrizmu. Chlapci hikikomori takto žijú až do dospelosti. Nie je zvláštnosťou, že tridsaťročný muž býva vo svojej izbe v dome rodičov bez kamarátov, bez partnerky. Takíto muži sa často dopúšťajú zvláštnych kriminálnych činov. Nedbajú na nikoho, ani na rodičov.
Na Slovensku tento problém možno neexistuje, deti sa viac zhovárajú s oboma rodičmi, aj keď domov prichádzajú neskoro. Synovia, ktorí si pamätajú dátum Dňa matiek, určite touto chorobou netrpia.
Autor: MASAHIKO
