Minulosť má konjunktúru. Nechce sa jej hlivieť v archívoch a múzeách, všetkými kanálmi sa tlačí do prítomnosti. Na výboje sú jej dobré všetky prostriedky: fotografie, film, hudba na nosičoch, internet. Vie, že je očakávaná: nostalgikov je čoraz viac, úsmev optimistov pripomína škľab na karnevalovej maske.

Minulosť má skrátka boom. Cena minulosti stúpa, za budúcnosť by nikto nedal ani deravý groš. Čoraz častejšie sa stáva, že minulosť s prítomnosťou tancujú zúfalý tanec na hlavnom javisku, nie nepodobné dvom dievkam, po ktoré nik na bále neprišiel. A budúcnosť, na ktorú sme sa ešte nedávno tak spoliehali, ovešiavali ju prídavnými menami, chrbtom dopredu, po špičkách cúva. Kam doparoma? Boh vie, čo je za budúcnosťou.

Horšie je, že minulosť drží prítomnosť za nohy. Hranice medzi minulosťou a prítomnosťou sú rozmazané, rozpamätávanie sa mení na reality show, pamäť sa oslobodzuje z pút (aj z toho národného), preskakuje hranice, vysmieva sa už napísanej histórií. Omámení ohňostrojom akoby opitej pamäte si neraz nevšimneme, že nijaký akt rozpamätávania sa nezaobíde bez sprenevery (lží, poloprávd, konfabulácií), a čo je rovnako dôležité, ani bez zabúdania.

Tí istí, čo sa vzdali histórie, sebavedomí inžinieri prítomnosti, tí istí, ktorí nás varujú aj pred budúcnosťou, klušú na mieste, napodobujú pohyb vpred. Pamäť im v hrncoch ešte kypí, ale vidia, že minulosť sa im už míňa. Prinajmenšom tá minulosť, ktorú ešte možno prefíkaným marketingom na trhu zhodnotiť.

Ešte predtým, než ju začnú recyklovať, alebo tú utajenú, nepredajnú, nerecyklovateľnú nespracuje mlyn kolektívneho zabudnutia. Priatelia, ktosi už dnes maľuje písmená na transparenty, ktoré vám zajtra budú pleskotať nad hlavami: "Občania, prišiel čas zabúdať! Zabúdajme tvorivo, poslušne, dôkladne! Vo vyrovnaných trojstupoch."

Kto sa začíta do knihy Andreasa Huyssena Prítomnosť minulého - Urbánne palimpsesty a politika pamäti (Vydavateľstvo Ivan Štefánik), nevyhne sa pokušeniu nepohrať sa (nabudený jazykom autora, jeho hravou, sarkastickou logikou) s vlastnou situáciou v reálnom časopriestore slovenskej prítomnosti. Už to je pôžitok. Ibaže pre Huyssena je táto dekonštrukcia všetkých klišé časopriestoru iba úvodom k hlavnému posolstvu, a tým je mesto.

Mesto ako živý, pulzujúci organizmus, v ktorom sa najviditeľnejšie amalgamizuje minulosť s prítomnosťou a budúcnosťou. Mesto, trojdimenzionálny palimpsest, z ktorého sa na prvý pohľad i po istej námahe dajú odčítať skoro všetky prirodzené, plynulé i necitlivé, vynútené zmeny, ale aj pritajené odkazy, krehké súvislosti či zabudnuté kontexty v neustále sa meniacich kulisách. Mesto ako médium. Mesto ako hniezdo budúcnosti s ešte nevysedenými vajcami. Mesto ako dôkaz nestálosti času.

Berlín. Mesto vstávajúce z popola, ruín a provizórnych kulís s veľkolepým gestom: ako monumentálny pamätník, ako múzeum, ako fatamorgána možnej budúcnosti, a to všetko po krátkej eufórii nad ešte nehotovou mapou ešte amorfných predstáv o urbanizme metropoly budúcnosti.

New York. S rozličnými, premenlivými tvárami Times Square, kde sa prelínajú najrozličnejšie pulzy tohto vitálneho mesta, s dvojičkami i po nich. Buenos Aires. Mesto, ktoré prehltlo najnovšiu históriu krajiny, ale jeho kolektívna pamäť sa tlačí z podzemia, generuje zemetrasenie svedomia vinníkov nedávneho holokaustu a núti mesto poskytnúť satisfakciu desiatkam tisícok zmiznutým.

Možno po prečítaní Huyssenovej knihy aj vy dokážete ovplyvňovať politiku pamäti. Prinajmenšom v meste, kde žijete.

Autor: EUGEN GINDL(Autor je publicista a spisovateľ)