András FésŚs (1963), filmový a divadelný režisér, scenárista. Je autorom niekoľkých krátkych filmov, dokumentov a hraného filmu Slnko zapadá naľavo. FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ
Pár dní po tom, čo protagonisti bratislavského divadla Stoka museli definitívne opustiť svoju budovu, sa v jej prázdnych priestoroch pripravených na zbúranie čosi dialo. Výnimočné divadelné podujatie usporiadal Inštitút Maďarskej republiky na Slovensku, ktorý tu po dohode s magistrátom a novým vlastníkom pozemku ponúkol divákom Shakespearovho Macbetha, dokonca zadarmo, v podaní nezávislého divadelného zoskupenia Tžzraktár z Budapešti. O tom, ako a prečo toto predstavenie vzniklo, rozpráva jeho režisér ANDRÁS FÉSŚS.
Čím vás Macbeth zaujal?
"Je to klasický, známy a vlastne aj nudný príbeh. Počítal som s tým, že ho pozná každý. Každý z nás však niečo chce, po niečom túži, a keď cíti, že to musí alebo má dosiahnuť, tak sa o to aj pokúša. Samozrejme, je pri tom plný pochybností, strachu a necháva sa posilniť tými, ktorým verí. To všetko sú zrozumiteľné súvislosti."
Predstavenie ste situovali do opustenej budovy budapeštianskeho požiarneho skladu. Ako ste tento priestor získali?
"Pôvodne som mal možnosť hru režírovať aj v klasickom divadle. Ale keďže som chcel ukázať, kým sú postavy z tejto hry dnes, začal som uvažovať o nevyužitej priemyselnej budove, ktorá by bola zároveň aj bežnou súčasťou mesta a nášho života. Vyhliadol som si požiarny sklad. Medzitým vysvitlo, že tam už vzniká iné, výtvarnícke kultúrne zoskupenie. Dohodli sme sa s nimi aj s kompetentnými úradmi."
Čo súčasné predstavuje pre vás opustená stará budova?
"Stav po katastrofe. Fascinuje ma, že v takej situácii napríklad začínajú vznikať gangy a skupiny. A v histórii to bolo vždy tak, že gang mal vodcu, a keď ten začal starnúť alebo sa blížila zmena, jeho spoločníci sa menili na hyeny a začali bažiť po moci tiež."
Prečo ste si na bratislavské vystúpenie vybrali práve opustenú Stoku?
"Najprv boli vyhliadnuté iné skladové priestory, tie sa údajne vybaviť nepodarilo. Potom sme sa dozvedeli, že je tu divadlo, ktoré sa má zbúrať, to nás zaujalo. Keď sme ho uvideli, hneď nám bolo jasné, že je to dobrý priestor."
O tejto budove a divadle, ktoré v ňom pôsobilo, sa v minulosti veľa hovorilo. Ako ste sa tam cítili?
"Keď som videl vo vnútri plagáty predstavení a vonku sviečky, prišlo mi to veľmi ľúto. Ale povedal som si, že takáto smutná udalosť sa dá nielen oplakať, ale aj poctiť, napríklad aj naším predstavením. A môžeme ešte poslednýkrát ukázať prostredník tým nákladiakom, ktoré sem nabehnú."
Režisér Stoky mal pocit, že vaše predstavenie je tanec na jeho hrobe.
"Úplne to chápem. Ale priestor Stoky sa mi páčil, odhliadnuc od toho, že tam sídlilo divadlo. Okrem toho, naše predstavenie pracuje s myšlienkou deštrukcie, a to bolo práve zaujímavé - život toho divadla sa na chvíľu premietol do nášho predstavenia."
Ako ste budovu Stoky využili?
"Pracujeme s minimom kulís, využívame hlavne okná, dvere, možnosť presunov v miestnostiach. Až keď sme prišli, videli sme mnoho rekvizít a kostýmov, ktoré tu zostali. Pokúsili sme sa to využiť. A tak napríklad namiesto okenných rámov, ktoré v našom požiarnom sklade Macbeth v hneve hádže na kopu, padali v Stoke na kopu topánky a kusy odevov."
Ako ste získavali financie na váš projekt?
"S veľkou dávkou vlastnej iniciatívy. Pomohli priatelia, navštívil som aj stávkovú kanceláriu, ktorá nám dala poldruha milióna forintov. Neskôr som od ministerstva dostal milión a od magistrátu pol milióna."
Dnes ste predovšetkým filmový režisér. Čím vás láka divadlo?
"Možnosťou oslobodiť sa na chvíľu od prísneho filmového konceptu. Teraz sa však už opäť chystám na nakrúcanie. Pripravujem filmového Macbetha."
