Z predstavenia Walking Oscar. FOTO - FILIP VANZIELEGHEM
Neprekvapuje. Brusel je centrum všetkého možného, aj súčasného tanca. Exponovaná multi-kulti scéna je dobrým domovom. V slovenskom prípade azylom pre tých, ktorí vnímajú telo ako skutočný nástroj komunikácie.
Prekvapuje však, že mená ako Martin Kilvády, Milan Herich, Peter Jasko, Juraj Korec, Andrej Petrovič, Anton Lachký, Eva Klimáčková či Jozef Fruček na Slovensku nikomu nechýbajú. Pritom ich osudové spojene s tancom bolo na Slovensku kedysi neprehliadnuteľné.
"Už som dlho preč, rád by som sa vrátil. Keby mi doma ponúkli podobne zaujímavú prácu ako tu, vzal by som ju, aj keby ma oveľa menej zaplatili," povedal SME po predstavení Puur z dielne Wiima Vandekeybusa jeden z menovaných. Je nepodstatné ktorý, podobný pocit majú viacerí.
Zdá sa, že slovenským tanečníkom veľká bruselská konkurencia prospieva. Väčšinou pracujú v tých najzvučnejších "companies" s renomovanými choreografickými menami, tancujú pred vypredaným hľadiskom v najlepších bruselských divadlách. S Wimom Vandekeybusom v Ultima Vez tancuje Herich, ešte donedávna to platilo aj pre Fručeka.
U švajčiarskeho choreografa a tanečníka Thomasa Hauerta v skupine ZOO je zasa Kilvády, Lachký je členom vychytenej Akram Khan Company. Klimáčková si na pár týždňov odskočila z Bruselu do Francúzska, kde pripravuje duet pod vedením Karine Ponties.
Z ich úspechov v zahraničí zostáva len tradičná smutná hrdosť. Smutná preto, lebo bez ich správneho mixu tvrdohlavosti a šťastia by doma zrejme teraz s depresiou skákali s Jánošíkom na Novej scéne nad vatrou. Banskobystrické Štúdio tanca nevzkriesi odumierajúcu slovenskú scénu súčasného tanca a blížiaci sa festival Bratislava v pohybe nezachráni zúfalo hlbokú priepasť, ktorá sa nazýva súčasný tanec na Slovensku.
Ak vám tá smutná hrdosť tiež robí dobre, slovenskú krv z bruselského zázemia máte možnosť na festivale súčasného tanca Bratislava v pohybe vidieť minimálne dvakrát: Lachký sa predstaví s choreografiou Vnútorné oko a Kilvády v choreografii Švajčiara Thomasa Hauerta - tentoraz prichádzajú s čerstvo voňajúcou produkciou Walking Oscar, kde je netradične dostatok miesta na komunikáciu v jej bežne používanom význame. Hlavné slovo totiž majú slová. A väčšinou zhudobnené, tanečníci tu spievajú. Snažia sa. A slová tancujú. Darí sa im to. Na Chodiaceho Oscara by ste mali zájsť, ak chcete vidieť, ako slovenský tanečník spieva po ležiačky ľúbostnú pieseň v angličtine a ako sa hýbu písmená v jeho tele.
A nepatrioti možno ocenia aj iné: totálny posun v tvorbe Thomasa Hauerta, akváriovú scénu s príchuťou Magrittovho surrealizmu, opustenie skúmania štruktúry a smelé nalodenie sa na vlnu asociácií, zbesilé blahoželanie k narodeninám, psa listujúceho si unavene v denníku či literárny text vo víre niečoho pripomínajúceho techno.
Autor: Brusel
