Knihy a knižnice sú vďačným námetom kníh - spomeniem aspoň Eca s jeho Menom ruže alebo Bradburyho 451 stupňov Fahrenheita, či Borgesovu Babylonskú knižnicu - a je na to dobrý dôvod: obsahujú totiž nekonečnú sumu vedomostí a ľudských osudov, ktoré sa dajú nanovo vpliesť do románového, resp. novelistického rozprávania.
Takto si počínal aj mexický spisovateľ David Toscana v románe Posledný čitateľ (Belimex, Bratislava 2005, preložila Andrea Dvorská). Hlavnou postavou je knihovník Lucio a jeho syn Remigio, dej situoval autor do mexickej púštnej oblasti, kde v dedine Icamola žije alebo skôr živorí niekoľko desiatok obyvateľov. Hrôzou tohto zapadákova je, že tu vládne náramná suchota, veď v čase románového príbehu pršalo v Icamole naposledy pred rokom.
Motív sucha využil Toscana nielen na to, aby beletristicky vykreslil geologickú históriu tejto oblasti, ktorá kedysi tvorila morské dno, čoho dôkazom sú rozličné fosílie, ale aj na to, aby z jeho sprievodných znakov (rozvážanie vody, Remigiova studňa, hromadné modlitby za dážď) vytvoril epický základ. Remigio nájde v studni mŕtve dievča a okolo tejto záhadnej smrti sa rozvíja príbeh románu.
Toscana veľmi rafinovane narába so skromnou fabulou, ktorá by sama o sebe nemusela byť až taká zaujímavá, keby tu nebol ešte iný, oveľa dôležitejší aktér, knihovník Lucio. Samotná knižnica na takom pustom mieste pôsobí zvláštne, napriek Luciovmu tvrdeniu, že "knihy sú nevyhnutné tam, kde nikto nečíta". Čitateľov je naozaj mizivo, o nich však ani tak nejde, lebo hlavným čitateľom a zároveň cenzorom je Lucio. A tu sa začína Toscanova umelecká mágia.
Takmer všetko, čo napísal spisovateľ Toscana, čiže čo sa nám predkladá ako realita, komentuje na základe čítania iných kníh Lucio, konfrontuje teda, prípadne koriguje to, čo sa deje v Toscanovej knihe, s "verziou", ktorú našiel v knihách z knižnice a ktorá sa mu zdá lepšia. Tak napríklad, keď mu syn oznámi, že v studni bolo utopené dievča, hneď siahne po knihe Smrť Babette, ktorú napísal Francúz Pierre Lafitte a predčítava mu časť textu, kde sa uvádza obdobný prípad. Neznáma mŕtva sa teda stane a zostane Babettou, aj keď sa neskôr zistí, že dievčatko sa volalo Anamari.
Prelínanie reality a fikcie, čiže situácií z Toscanovho románu a z Luciových lektúr vedie často k chaotizácii.
Prechody sú nebadateľné, ale treba priznať, že v tomto dosadzovaní literatúry do života je čosi poeticky dojímavé, ako v prípade Luciovej nebohej manželky Herlindy, vystupujúcej v románe Sklenený muž.
Toscanova kniha sa dá prirovnať k pavučine, ktorú utkal skúsený autor s bohatou fantáziou. Nepochybne ho inšpirovali i uvedení autori, no jednako tu cítiť originalitu a príchuť juhoamerickej literatúry.
