Fotografka MIRKA CIBULKOVÁ, naša redakčná kolegyňa, pozná dobre dennikársku prácu. Vybehne von a rýchlo musí stihnúť, čo sa deje. Radšej však má premyslenejšie fotenie. Keď robí portréty pre pravidelné rozhovory v televíznej prílohe TV oko, dáva si vyslovene na čas. "Ľuďom, čo fotím, sa snažím vysvetliť, že najlepšie bude, ak spolu zostaneme aspoň dve hodiny. Potrebujem ten čas, aby sa mi ich podarilo vystihnúť - akí sú, čo robia," hovorí.

Niekoľko jej fotografií je momentálne v bratislavskej galérii Dvorana pri ministerstve kultúry. Mirka si spravila vlastnú vzorku slovenskej avantgardy. Mohla sa pritom navymýšľať a našpekulovať dosť, no zostávala pri striedmom dokumentovaní. Žiadny portrét by neobstál, keby na ňom bolo vidieť len tvár, to je pre ňu samozrejmé. Snivý a zároveň ambiciózny pohľad Ivety Radičovej smeruje kdesi k výškam a nevypočítateľnej budúcnosti, na popísanom múre za Dušanom Hanákom vidno tragédiu celej jednej generácie slovenských režisérov.

"Nikdy neviem, či nájdem najvhodnejšie prostredie. Pomôže mi, ak viem, o čom bude rozhovor. Páčilo sa mi stretnutie s vedcom Vladimírom Bužekom. Vravel mi, chémia, to je čosi také latentné, nič v nej nikdy nie je jasné. Hneď som si to začala predstavovať a on zas rýchlo prišiel na to, čo by som chcela dosiahnuť. Rozmýšľala som o tom, že by som sa mohla pohrať s motívom molekúl a použiť snáď vianočné gule. Nato ma vzal do Múzea Milana Dobeša. Boli tam rôzne skvelé útvary, presne zodpovedali mojim predstavám."

Fotografie Mirky Cibulkovej na výstave Vyšehradské portréty sú jednou časťou expozície. Vedľa nich sú ešte portréty českých, maďarských a poľských osobností. Poľskú časť zaplnili fotoreportéri denníka Gazeta Wyborcza, maďarskú Lenke Szilágyi z časopisu Beszélö, autorom fotografií Václava Havla je Karel Cudlín, niekoľko iných Čechov v popredí nafotil aj slovenský fotograf JÁN LÖRINCZ.

Aj on už roky bojuje s tempom dennikárskej roboty a tiež kradne čas, kde môže: "Spravodajskí fotografovia musia byť impulzívni a intuitívni. Tam nie je času, keď vám niekto utečie, už ho nemáte. Pri portrétoch však treba iný prístup. Vymyslel som si na to vlastný terminus technicus - happening. Stanem sa súčasťou fotenia."

Každé fotenie je manipulácia, vraví Lörincz bez rozpakov, ale keď človek prijme fotografovu hru, na výsledku to vidno. "V redakcii už vedeli, že keď ma pošlú fotiť nejaký portrét, zostanem tam aj štyri hodiny. Z toho dve možno ani nevytiahnem fotoaparát. Mojou prípravou je vlastne čas, kým si na mňa človek zvykne a urobí si na mňa názor."

Samozrejme, on za ten istý čas musí prísť na to, ako a čo bude vlastne fotiť. "Akoby ste mali päťdesiat štetcov a treba si vybrať jeden. Na každú situáciu potrebujete iný. Keď máte v zásobe rôzne spôsoby fotenia, vždy sa to už dá nejako uhrať."

To, že noviny večer končia v koši a že tam skončí aj "večná" fotografia, Lörinczovi starosti nerobí: "Nikdy ma to netrápilo. Človek žije možno sedemdesiat rokov a po dvadsiatich rokoch už o ňom nikto nič nevie. To je to isté, len v inom cykle."

Výstava Vyšehradských portrétov je prístupná do konca mája.