Starobylé hradby tajomného hradu strážia strašné tajomstvo. Nepredstaviteľná hrôza a strach sa vkrádajú do obydlí v Karpatoch, zavýjanie vlkov a šelest netopierích krídel silnie.
Tajomný gróf Dracula bažiaci po krvi sa vydáva na cestu...
…na cestu k vám,
do vašej mysle,
do vašich snov,
a nakoniec i domovov…
Spisovateľ Bram Stoker sa síce narodil neďaleko Dublinu, ale dej svojho svetoznámeho románu Dracula situoval do pohoria Karpát v strednej Európe. V nasledujúcich riadkoch si môžete prečítať úryvok z románu, ktorý sa stal predlohou množstva filmových adaptácií.

20. septembra
Iba s najväčším sebazaprením a vďaka návyku môžem dnes urobiť tento záznam. Som nesmierne nešťastný, nesmierne skľúčený, už ma celkom nič, ani život, nebaví a nedbal by som, keby som v tejto chvíli začul, ako anjel smrti plieska svojimi krídlami...
Podľa dohovoru vystriedal som pri Lucinej posteli Van Helsinga. Chceli sme, aby si Arthur na chvíľu oddýchol, ale sprvu odmietal. Až keď som mu povedal, že ho azda za dňa budeme potrebovať, poslúchol a spolu s Van Helsingom sa pobral do obývačky. Obzrel som sa po izbe a zbadal som, že ju profesor vyzbrojil cesnakom; cesnakom páchli aj obločné rámy a na hodvábnej vreckovke okolo Lucinho hrdla bol nevzhľadný veniec z tých istých zapáchajúcich kvetov. Lucy chripela, tvár mala skrivenú, ústa otvorené. Jej zuby sa v šere zdali ešte dlhšie a ostrejšie ako ráno. Najmä očné zuby vyčnievali ako tesáky. Sadol som si k posteli a Lucy sa zrazu nepokojne pomrvila. Vtom čosi zatrepotalo na oblok. Podišiel som k nemu a pozrel cez škáru v rolete. V mesačnom svite som zazrel, že buchot spôsobil veľký netopier, ktorý krúžil pri obloku - nepochybne priťahovaný svetlom - a zakaždým krídlom narazil do obloka. Keď som sa vrátil k posteli, všimol som si, že Lucy si strhla z krku cesnakový veniec. Dal som ho zasa na pôvodné miesto a znova som ju pozoroval.
Zrazu sa prebudila, a podľa Van Helsingových pokynov som ju nakŕmil. Jedla však málo a bez chuti. Akoby sa už v jej podvedomí neodohrával ten urputný zápas o život, ktorý až doteraz charakterizoval jej chorobu. Začudoval som sa, že len čo nadobudla vedomie, pritisla k sebe cesnakové kvety. Naopak, keď zasa upadla do letargického spánku, kvety si strhávala.
O šiestej ma prišiel vystriedať Van Helsing. Keď pozrel na Lucinu tvár, zasipel a energicky ma požiadal, aby som vytiahol roletu. Potom si znova obzeral Lucinu tvár. Odstránil jej z krku veniec a hodvábnu vreckovku. Nato cúvol a chrapľavo zašeptal: „Mein Gott!". I ja som sa sklonil nad pacientku a vzápätí ma zamrazilo.
Ranky na hrdle sa celkom stratili.

Dlhú chvíľu Van Helsing z nej nespúšťal vážny pohľad. Potom sa obrátil ku mne a chladnokrvne povedal:
„Umiera. Už dlho nevydrží. Bude veľmi dôležité, či umrie pri vedomí, alebo v spánku. Zobuďte toho úbohého chlapca. Sľúbil som mu, že ho zavolám."
Zašiel som do jedálne. Arthur bol ako omámený, celkom stratil predstavu o čase. Keď zbadal, že cez okenice prenikajú slnečné lúče, zľakol sa. Ubezpečil som ho, že Lucy dosiaľ spí, ale Van Helsing i ja sa domnievame, že sa blíži koniec. Arthur si zaboril tvár do dlaní a klesol na kolená. Celé telo sa mu chvelo od žiaľu. Pomohol som mu vstať. „Poď," povedal som mu, „musíš byť statočný. Potom to aj ona bude znášať ľahšie."
Van Helsing zatiaľ trocha poriadil izbu, aby pôsobila čo najpríjemnejšie. Aj Lucy upravil a učesal. Keď sme vstúpili, Lucy otvorila oči a zašeptala:
„Arthur! Aká som rada, že si prišiel!" Sklonil sa a chcel Lucy bozkať, ale Van Helsing ho odstrčil. „Nie," povedal, „teraz nie! Iba ju chyťte za ruku: to ju väčšmi poteší."
A tak ju Arthur chytil za ruku a kľakol si vedľa postele. Lucy akoby opeknela, črty jej zmäkli, z očí vyžarovala anjelská krása. Potom sa jej oči opäť privreli a zaspala.
A v tej chvíli zasa nastala čudná zmena, ktorú som si všimol už v noci. Chripela, ústa sa jej otvorili a v nich sa odhalili bledé ďasná a dlhé, ostré zuby. A tichým zmyselným hlasom, aký som z jej úst ešte nikdy nepočul, povedala:
„Arthur! Láska moja! Aká som rada, že si prišiel! Nože ma bozkaj!" Arthur sa nad ňu nedočkavo naklonil, ale Van Helsing ho oboma rukami chytil za krk, násilne od Lucy odtrhol a nevídanou silou odsotil až do opačného kúta.
„Ani za svet!" vykríkol. „Vo vlastnom aj v jej záujme!" A postavil sa medzi Arthura a Lucy ako lev, ktorý sa chystá zaútočiť.
Arthura to zmiatlo, chvíľu nevedel, ako má na to reagovať, ale napokon si uvedomil vážnosť chvíle a mlčky čakal.
Lucina tvár sa kŕčovite stiahla; ostré zuby zaškrípali. Nato oči zasa privrela a namáhavo dychčala.
Zrazu nakrátko otvorila oči, vystrela bledú tenkú ruku, pritisla si k perám Van Helsingovu dlaň, a bozkala ju. „Môj verný opatrovník," povedala slabým hlasom, „dávajte pozor na Arthura! Sľúbte mi, že na neho budete dávať pozor!"
„Sľubujem," povedal profesor. Potom sa obrátil k Arthurovi a dovolil mu, aby ju bozkal na čelo.
Lucy privrela oči a Van Helsing Arthura odtiahol. Lucy vyrazila zo seba chripľavý vzdych a dodýchala.
„Koniec", povedal Van Helsing. „Umrela!"
Odviedol som Arthura do obývačky, a keď som sa vrátil, Van Helsing sa tváril ešte vážnejšie. Smrť akoby jej telu vrátila dievčenskú krásu, čelo sa vyrovnalo, líca zaokrúhlili, z pier zmizla mŕtvolná bledá farba.
„Úbohé dievča, konečne si odpočinie. Jej trápenie sa končí," povedal som.
Van Helsing sa ku mne obrátil a vážne povedal:
„Ba nie; veru nie! Týmto sa iba začína."
„Ako to myslíte?"
„Predbežne nič nemôžem povedať," zavrtel profesor hlavou. „Musíme čakať. A uvidíme."

Kniha spisovateľa Brama Stokera Dracula vychádza v Knižnej edícii denníka SME 8. mája