Stále si musím uvedomovať, že to, čo práve píšem, nebudete čítať zajtra, ale až o týždeň. Skoro som si musel udrieť po prstoch, ktoré už-už chceli vyťukať, že sa teším, ako tento rok na prvého mája v Prahe na Letenskej pláni budú mať svoje stretnutie nie komunisti, ale politickí väzni, teda tí, ktorých komunisti zatvárali, mučili a ktorých celé roky nechali otrocky pracovať v rádioaktívnych koncentračných táboroch. Keď vy budete tento stĺpček čítať, už to budete vedieť. Možno vám však nikto nikde nepripomenul, že tisíce týchto politických väzňov umierali na rovnaké následky ako obete Černobyľa. Je to ako zakliate: sotva sa začneme mátoriť po dlhej zime - jedna zlá správa za druhou. Spomienka na Černobyľ alebo na atentáty v Egypte, a aj inde, samozrejme. Alebo pripomínanie si konca druhej svetovej vojny, čo stála životy miliónov ľudí a spôsobila toľko hrôz. Možno to Pán Boh takto zariadil schválne - na jednej strane máj - lásky čas, záhrady a sady plné kvetov a zelene, na druhej strane katastrofy a boľavé spomínanie, ktoré sa predsa len znáša lepšie v máji, ako keby sa to malo konať v mraze a snehu.

Aj preto je pre mňa omnoho dôležitejšie, či a ako si ľudia pomáhajú, než či nejaký politik získal poctivo svoj dom, alebo tlstú zlatú reťaz okolo krku. Rovnako je lepšie, že sa aj mnohé voľby robia na jar, lebo v mraze a snehu by sa možno ani voliť nemohlo - kto by sa tou čľapkanicou trmácal len preto, aby zvolil niekoho, komu potom bude štyri roky nadávať.
U nás doma sa práve preto aj za totality hovorilo, že komunisti majú šťastie - predstavte si, že by museli svoj sviatok práce (mám na mysli sviatok práce tých, čo na nich pracovali) sláviť napríklad 1. februára. Ťažko by sa im presviedčalo, že všetci musia jasať.

Už som dlho nebol na Slovensku a veľmi mi to chýba. Dokonca sa nebojím napriek svojim rokom priznať, že sa mi občas aj poriadne zacnie. A dokonca to zacítim už vopred, podobne ako tí, čo sa červenajú. Môj smútok sa vyznačuje tým, že začnem mať pocit, že som niečo zabudol urobiť alebo som niečo niekde stratil. Rozprával som to Milanovi Lasicovi a on len pokyvoval hlavou. Tiež pozná tento pocit. Patrí totiž k priateľstvu, ale len k tomu veľkému. Majte sa dobre a nedajte sa nikým otráviť. Hneď vám bude veselšie, to vám sľubujem.

Autor: Jiří Stránský