Na návštevy do starého domu som chodila celkom rada. Okrem "mojich" peňazí bolo v zásuvkách toaletného stolíka plno pokladov - zo päť vyšívaných hodvábnych vreckoviek, šnúra perál, štrasové náhrdelníky a ťažké náušnice, ktoré hádzali modré a ružové záblesky, keď som sa s nimi natriasala pred zrkadlom.
V tienistej izbe plnej lesklého vyrezávaného nábytku som sa hrávala na slečnu, zatiaľ čo mamka so starou mamou pri káve preberali rodinné veci. Aj mne sa vždy ušla kvapka do malej porcelánovej šálky - akurát, aby mlieko chytilo jemný kávový šmrnc a vôňu. Ku "káve" som mala vždy keksy z veľkej farebnej plechovice. Niekedy som pritom premýšľala, ako to bude s tou mojou svadbou: predstavovala som si krásnu slečnu (to ako seba) po boku fešného počerného ženícha. Boli sme veľmi šťastní, pretože som mala bohaté veno.
Na peniazoch mi v podstate príliš nezáležalo, ale vedela som, že sú treba. "Láska je pekná vec, ale keď nieto peňazí, zavčasu sa minie. Vždy som ti hovorila, že toho pochábeľa musíš držať nakrátko," hovorievala často stará mama mojej mame. A mama si len vzdychla a odpila z kávičky.
Stará mama bola múdra dáma a v peniazoch sa teda vyznala - o tom som bola od detstva presvedčená. Ako som rástla, občas mi vysvetľovala: "Ak nechceš ostať bez peňazí, musíš ich mať rozumne uložené a nesmieš rozhadzovať, kupovať zbytočnosti. Ale keď niečo skutočne chceš, musíš byť veľkorysá," kládla mi na srdce.
"Teraz som ti dala aj poistku na veno," oznámila mi jedného dňa. "Dostaneš ju, keď sa vydáš. A keď sa nevydáš, dostaneš svoje tiež. Keď budeš rozumná, nemusíš sa báť ničoho."
A ja som sa nikdy ničoho nebála.
Také záležitosti, ako pokazené manželstvo alebo nešťastná láska, stará mama neuznávala.
