m úrade. Jeho najmilšou činnosťou je ležanie na pohovke a pozeranie televízie. Najväčší problém je však s jeho hygienou a správaním. Chodí špinavý, zapácha. Ak mu to niekto vyčíta, začne kričať, nech sa do neho nikto nestará. Janin otec aj sestra sú chorí, ťažko sa hýbu, takže potrebujú pomoc pri upratovaní, s nákupmi, ale vydržať v ich domácnosti je pre Janu ťažké. Kým ešte žila aj mama, Jana naliehala na rodičov, aby bratovi dohovorili, ale vždy dostala rovnakú odpoveď - čo majú s ním robiť, keď je raz taký. Radšej nech je v domácnosti ticho, aby náhodou nevzbĺkol, že jemu predsa nikto rozkazovať nebude. Jana sa už radila s lekárom, ale brat na psychiatrické vyšetrenie sám dobrovoľne nepôjde.

Internetových čitateľov sme sa spýtali: Máte aj vy podobný problém? Ako ste ho riešili?

Poznám podobný prípad z dediny, kam som dakedy chodievala na prázdniny. Anička má dnes - ak žije - možno už aj vyše šesťdesiat rokov. Bola jedináčik a jej rodičia sa o ňu starali naozaj do posledného dychu, kým nezomreli. Pamätám sa, že deti na ňu vždy vykrikovali hlúpa Anča. Neviem, či chodila dakedy do školy a asi nikdy ani nepracovala. Vždy sa motala okolo domu, pomáhala rodičom v záhrade, občas ju poslali niečo nakúpiť. Neviem, ako sa to jej rodičom podarilo, ale bola vždy čistá, učesaná, nahlas každého zdravila, rada sa pri ľuďoch zastavila a rozprávala a rozprávala, splietala, čo jej napadlo. Jej rodičia vraj dávno predtým, než zomreli, dohodli v blízkom ústave sociálnej starostlivosti, aby sa tam po ich smrti dostala. Bola som v tej dedine naposledy asi pred siedmimi rokmi, ale nikto o nej nič nevedel. Len toľko som sa dozvedela, že keď jej zomrela už aj mama, prišli po ňu nejakí ľudia a odviezli ju preč. Myslím, že Aničkini rodičia boli na tie časy osvietení, pretože v minulosti sa naozaj postihnuté deti schovávali radšej dnu a situácia sa nijako neriešila, však nejako bude. Zrejme to je aj prípad Janiných rodičov.

Preboha, ako ho mohli nechať len tak, keď sú problémy už od detstva? Vinu nesie rodina. Toto si vyžaduje odborníka, a nie si nechať ničiť život.

s

Po dedinách sú takýchto domácností stovky. Šikovnejší súrodenec v meste, zaostalejší doma s rodičmi, ktorí časom zostarnú, starostlivosť žiadna. Nakoniec tam zostane ten postihnutý sám.

s

Ja by som povedala, že po Slovensku sú takýchto domácností stovky, a to nielen takéto prípady, ale aj keď je chlap pijan a tyran. V takýchto prípadoch platí, buďme ticho, nechajme to tak, nech na našu rodinu nepadne hanba. Hlavne, že naoko je všetko o. k., hoci doma to škrípe.

s

My máme duševne chorého syna. Do dvadsiatich rokov bol úplne zdravý, potom prestal chodiť do školy, začal sa zatvárať v izbe, zanedbával sa, takmer nevychádzal von. Bolo to všetko plazivé, postupné, len pomaly nám dochádzalo, že sa s ním niečo deje a že s tým treba niečo robiť. Mysleli sme si, že je to dočasné, že to samo prejde, že je to následok toho, že sa mu nedarilo v škole. Nikomu sme o tom nehovorili, ale keď to trvalo vyše pol roka a on bol ku každému a všetkému hrozne podozrievavý, išla som sa poradiť za psychiatrom. Chcel, aby sme syna priviedli na vyšetrenie, syn však o tom nechcel ani počuť. Nakoniec to išlo násilím, syn bol hospitalizovaný, ale musel o tom rozhodnúť súd. Celkom v poriadku už asi nikdy nebude, musí brať stále lieky, do školy sa už nevrátil, ale dokáže pracovať a už aj celkom rozozná chorobné príznaky. Je to trápenie na celý život, ale hovoríme si, že sa stávajú aj horšie veci. Pokiaľ sme zdraví, vydržíme, keď nebudeme vládať, snáď sa ho podarí dať do chráneného bývania (dúfam, že dovtedy budú už aj u nás také veci bežné a samozrejmé).

s

Počula som o prípade, že manželka horko-ťažko vybavila manželovi v Bratislave CT vyšetrenie. Švagor - manželov brat - jej však násilím zabránil, aby tam manžela odviezla, lebo v ich rodine nikdy žiadny blázon nebol. Nemá predstavu, čo je to CT, nevie, čo bratovi v skutočnosti je, ale neznesie, aby o niečom rozhodla ženská a aby sa po dedine klebetilo.

s

Mám mladšiu, tiež "mierne" mentálne postihnutú sestru. Chodila do osobitnej školy a nakoniec aj pracovala - robila pomocnicu v školskej kuchyni, neskôr sadila kvety v parku. V podstate ju mám rada, ale je v tom dosť ľútosti, a som celkom rada, že už bývam mimo domu aj mesta, odkiaľ pochádzam. Myslím si, že moji rodičia to celkom nezvládli, akoby mali voči nej výčitky svedomia, že ju takú priviedli na svet. Vždy som jej musela ustupovať, veď "ty si staršia a Ingridka to má v živote ťažké". Aj som tomu rozumela, ale potichu ma trápilo, že ja som tá odstrkovaná, hoci som sa dobre učila a bola poslušná. Dnes chodím rodičov a sestru navštevovať zhruba raz za mesiac a mám obavy, čo s ňou bude, keď tu už oni nebudú. Oni očakávajú, že si ju vezmem k sebe, keďže som ostala slobodná, ale ja si to predstaviť neviem. Chodím do práce, rada cestujem a myslím si, že rodičia by mohli myslieť trochu aj na mňa a moje pocity.