Už oddávna existuje a je v našom kultúrnom kontexte akceptované právo na súkromie a jeho nedotknuteľnosť. Je súčasťou našej morálky, že ľuďom nevstupujeme bez ich dovolenia do domácnosti, neprezeráme si obsah ich pracovného stola, nesiahame im do ich chladničky. Na porušenie listového tajomstva musí dať povolenie súd.
Z dôvodov skôr historických si ešte stále celkom neuvedomujeme, že virtuálny priestor, v ktorom si posielame e-maily, ukladáme do počítača texty, dáta, fotky, hudbu či filmy, je rovnakým priestorom nášho života, ako byt, poštová schránka či knižnica. Preto sa vyvinulo odlišné etické hodnotenie porušovania súkromia vo virtuálnom priestore. Ľudia, ktorí by v samoobsluhe neukradli rožok, si bez výčitiek svedomia kopírujú programy za tisíce korún, bez platenia sťahujú z internetu hodiny hudby či filmov. A vnikajú do cudzích počítačov. Ako keby to všetko bolo zadarmo alebo spoločné. Porušovanie súkromia či súkromného vlastníctva na internete sa považuje za gentlemanský zločin .
Hackerstvo má dve kritériá posudzovania: technické a morálne. Z technického hľadiska sa nelíši od schopnosti otvoriť ľubovoľné dvere či prekonať ochranné bariéry. Z morálneho hľadiska je hackerstvo opradené istou robinhoodizáciou - idealizovaním ich pohnútok a cieľov. A to nimi samými ako aj verejnou mienkou.
Hackerská etika je založená na dvoch vierach: viere, že zdieľanie informácií je dôležité pozitívne dobro, a viere, že vlúpavanie sa do systémov pre zábavu či skúmanie je eticky akceptovateľné dovtedy, kým vlamač nespácha zlodejstvo, vandalizmus a neporuší dôvernosť.
Obe tieto viery sú v rozpore s podobnými princípmi správania sa v reálnom svete. Pretože tam je vlúpavanie sa neakceptovateľné bez ohľadu na pohnútky. Inak by sme museli žiť s vedomím, že naše listy, SMS-ky, telefonické rozhovory smie čítať či počúvať hocikto a doma môžeme stretnúť kohokoľvek, komu sa zapáči k nám vstúpiť a dokáže to.
Najväčší problém hackerskej etiky vidím v tom, že ľudia sa musia spoľahnúť na to, že hackeri svoju moc nad informáciami iných nezneužijú. A toto, bohužiaľ, hackeri ako skupina nie sú schopní zaručiť. Aj keď mnohí z nich sa správajú vysoko morálne, čestne a nikdy by im nenapadlo nedotknuteľnosť informácií naozaj zneužiť.
Domnievam sa, že snaha preniknúť do cudzích počítačov bude existovať vždy. A technicky to bude vždy otázka vynaliezavosti a prestíže. Avšak predpokladám, že postupne dôjde k demontáži idealizmu hackerstva a k začleneniu správania sa vo virtuálnom priestore do morálnych hraníc, ktoré sú staršie ako počítače a internet.
Autor: FRANTIŠEK GYÁRFÁŠautor je informatik, publicista, spisovateľ
