Strašidlo politického extrémizmu obchádza strednú Európu. V Rumunsku získala strana Romania Mare 23 percent hlasov a málo chýbalo, aby sa jej predseda Corneliu Vadim Tudor nestal prezidentom. Ten istý Tudor, ktorý sľubuje, že pozatvára Rómov a vládnuť bude so samopalom v ruke. V Maďarsku sa zas Strana spravodlivosti a života (MIEP) Istvána Csurku ktorý všade vidí sionisticko-slobodomurárske sprisahania a má revizionistické úmysly – môže stať koaličným partnerom FIDESu, ktorému hrozí v nasledujúcich voľbách porážka. Nešťastný zákon o Maďaroch v zahraničí sa zas stal témou dňa v nacionalistických kruhoch na Slovensku. A v Srbsku boli donedávna takmer všetky politické sily extrémistické, zatiaľ čo umiernené centrum sa nachádzalo na politickom okraji. Pridajme k tomu Ligu poľských rodín a jej parlamentných sympatizantov, českých komunistov, Chorvátsku demokratickú jednotu (HDZ), ktorá prišla o moc, no vonkoncom nie je rozprášená, ale aj nacionalistov vládnucich v Bosne, menšie macedónske, albánske a bulharské zoskupenia a máme pred sebou panorámu stredoeurópskych extrémizmov.Čoraz širší okraj
Všetkých nemožno hádzať do jedného vreca. Jestvuje predsa zásadný rozdiel medzi politikou genocídy uskutočnenou Miloševičom či sľubom podobnej politiky v ústach Tudora a povedzme populistickými vyhláseniami dnes už vraj zmeneného Mečiara. Napriek tomu ich viac vecí spája než oddeľuje.
Všetky tieto hnutia majú spoločnú víziu štátu ako majetku prevládajúcej etnickej skupiny, a tým nechuť k občianskej spoločnosti, presvedčenie o nevyhnutnosti dominantného postavenia vlastného náboženstva ako opory toho, čo je „naše“, a nevraživosti voči židovským alebo rómskym „privandrovalcom“. Hlboká je ich nedôvera k susedom a k ich odvekej túžbe po stratených územiach, a zároveň túžba dostať späť vlastné stratené územia. Z toho opäť vyplýva skepsa voči demokracii, ktorá cudzím dáva škodlivé práva, a voči európskej integrácii postavenej na občianskych, nie etnických zásadách. Extrémisti rojčia o Európe suverénnych nacionalizmov nepodriadených spoločnému právu obyvateľov.
Čo si s tým počať? Formulácia „stredoeurópske extrémizmy“ mýli, lebo nie sú len stredoeurópske. Stačí sa pozrieť na spoluvládcov Rakúska, na Taliansko, nehovoriac už o francúzskom strašiakovi Le Penovi. Nie sú to však v podstate ani úplne extrémistické hnutia, lebo za nimi stojí veľká časť verejnej mienky, početnejšia než skupiny sympatizantov demokracie, ktorí systematicky prehrávajú vo voľbách. Nemožno ich ignorovať, lebo zajtra sa môžu ocitnúť vo vládach. Svoje ciele a hodnoty vyjadrujú v početných nacionalistických médiách. Len v Poľsku sa odhaduje náklad nacionalistických periodík na 750-tisíc kusov, počet poslucháčov ultrakatolíckeho Radia Maryja sa pohybuje od 3,5 do 5 miliónov. Vplyv nacionalistov sa zväčšuje tým, že vo verejných debatách čoraz častejšie nanucujú svoju optiku, vplývajú na programy iných strán, ktoré sú veľmi citlivé na hlasy voličov.
Na krásnom modrom Dunaji
Project on Ethnic Relations (PER) z Princetonu v New Jersey je jednou z veľkých inštitúcií, ktorá sa zaoberá etnickými vzťahmi v strednej Európe. Na rozdiel od väčšiny podobných organizácií sa PER neobmedzuje na akademický výskum, ani na boj proti narúšaniu ľudských práv. Táto americká inštitúcia s medzinárodným dosahom organizuje roky stretnutia etnických skupín, ktoré sú v konflikte, alebo ich politických reprezentácií, a usiluje sa nájsť pragmatické riešenia.
Darí sa jej to s rozličnou mierou úspechu. V Rumunsku sa PER podarilo vypracovať modus vivendi medzi politickými stranami Rumunov a Maďarov a pomohol vygenerovať politickú reprezentáciu tamojších Rómov. Na Slovensku pomáhal pri vzniku slovensko-maďarskej koalície. V Juhoslávii zorganizoval srbsko-albánsky politický dialóg. Ten však konfliktu nezabránil.
PER je terčom kritiky zo strany nacionalistov z európskych krajín. Vyčítajú mu, že uskutočňuje ciele americkej zahraničnej politiky. PER pritom nerealizuje nijaké ciele, ani vlastné ani cudzie, ale len uľahčuje jednotlivým stranám kompromisné riešenia alebo napomáha vzájomné porozumenie toho, o čo tej druhej strane ide. Vďaka dôvere, akej sa PER teší, zúčastňujú sa na jeho stretnutiach často vysokí politici. Na februárovom seminári v Budapešti, ktorý bol venovaný extrémizmu, sa zjavil aj srbský vicepremiér, poradca juhoslovanského prezidenta, bývalí maďarskí, rumunskí a slovenskí ministri, veľvyslanci USA, Nemecka a Veľkej Británie. Naopak, neboli pozvaní nijakí predstavitelia extrémistických hnutí. Stretnutie bolo uzatvorené pre tlač, a jeho účastníci nemajú dovolené citovať žiadne z výpovedí s odkazom na zdroj informácie.
Čarodejníkovi učni
Nikto z účastníkov nepovažoval problém extrémizmu za špekuláciu a málokto povedal, že je vážny len u susedov, nie však „u nás doma“. Všetci upozorňovali na prehlbujúcu sa spoluprácu extrémistov. Le Pen pozval Tudora, poľskí nacionalisti Giancarla Finiho a srbskí a rumunskí pravoslávni extrémisti sa kontaktujú s krajnými zoskupeniami v moskovskom patriarcháte.
Strany, ktoré v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy bojkotujú všetky kluby, ako napríklad Tudorova Romania Mare alebo Žirinovského liberálni demokrati, vytvorili neformálny blok a koordinujú svoju činnosť. Táto spolupráca je paradoxná len na prvý pohľad. Podobná koordinácia je známa z tých najnižších úrovní napríklad poľskí skinheadi majú rozvinutú spoluprácu s nemeckými neonacistickými skupinami.
Kým na pôde spoločných inštitúcií integrovanej Európy (zatiaľ) nehrozí vplyv extrémistických programov na programy a správanie sa demokratov, inak je to na národných pôdach. Napríklad v Maďarsku sa extrémistickej strane MIEP podarilo nanútiť svoj štýl iným zoskupeniam. Prejavuje sa to na výpovediach maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorý zatiaľ o možnej spolupráci s MIEP zaryto mlčí. Keď pred pár mesiacmi vyhlásil, že by sa maďarskí Rómovia mali integrovať tým, že začnú pracovať a posielať svoje deti do škôl, zdvihli sa protestné hlasy, podľa ktorých je nezamestnanosť a nevzdelanosť rómskej populácie dôsledkom diskriminácie.
Orbánovmu FIDESZ však záleží na tom, aby si na svoju stranu pritiahol elektorát MIEP. Maďarskému premiérovi preto na domácej pôde dobre slúži, ak ho kritizuje zahraničie aspoň sa v očiach mnohých rodákov javí ako obranca Maďarska. Jeho nacionalistickú orientáciu potvrdilo aj rozdúchavanie starej pahreby – vyhlásenie, že by sa mali odvolať Benešove dekréty.
Na budapeštianskom stretnutí PER dal bodku na „i“ rakúsky účastník. Jednoznačne potvrdil, že v Rakúsku preberajú mnohé strany hlavný prúd pôvodných záujmov, aké sa donedávna objavovali len u extrémistov: strach pred imigráciou, odpor k cudzincom, obrana ohrozenej národnej identity. Tvrdil, že voličom treba ukázať, že ani iné strany sa tejto problematiky neboja.
Niečo podobné hovorí aj jeden z rumunských politikov, podľa ktorého vytvorila jeho strana svojho vlastného „Tudora“, aby mohla čeliť skutočnému Tudorovi. „Ten náš Tudor bol taký vydarený, že keby nebol náš, tak sa ho bojím,“ zakončil spokojne, akoby si nebol vedomý, že miesto jedného Tudora má dnes Rumunsko dvoch.
Slováci zas s uznaním hovorili o deklarácii, podľa ktorej by malo Slovensko po prípadnom vstupe do EÚ právo na svojej pôde rozhodovať o potratoch, eutanázii a manželstvách homosexuálov. Predstavitelia troch rôznych politických orientácií konštatovali, že vďaka tejto deklarácii sa podarilo odčerpať hlasy extrémistom, ktorí sú proti vstupu krajiny do EÚ. Deklarácia slovenského parlamentu však vyráža otvorené dvere, lebo práve o spomínaných otázkach zákony EÚ nerozhodujú (potraty sú zakázané v Írsku, eutanázia je povolená len v Holandsku).
Gramatika totalitarizmu
Stratégie týchto čarodejníkových učňov sú mimoriadne riskantné. Iste, problémy, o ktorých hovoria extrémisti, sú často reálne, a liberálna demokracia si s nimi nevie dobre poradiť. Logickým dôsledkom liberálnej predstavy je však transformácia národných spoločenstiev na mnohokultúrne a mnohoetnické, čo môže síce dnes fungovať v USA, ale pre mnohých Európanov je táto myšlienka nestráviteľná. Strany hlavného prúdu preto lavírujú medzi deklarovanými hodnotami a nevyhnutnosťou odpovedať na strach voličov reštrikciami imigrácie alebo obmedzením autonómnosti etnických menšín. Tým sa stávajú ľahkým terčom útokov zo strany extrémistov, ktorí hovoria: ak je multikulturalizmus dobrý, načo ho potom obmedzujete?
Stredoeurópsky extrémizmus je presiaknutý nacionalizmom, hoci z dejín je známy aj antinacionalistický extrém. Tento ľavicový extrémizmus v strednej Európe upadol, hoci ešte existujú organizácie, ktoré sa naň odvolávajú. Tu sa však skompromitoval, a jeho zlomky okrem Čiech a Maďarska nachádzajú prístrešie nie vo vlastných organizáciách, ale vo veľkých postkomunistických útvaroch.
Pre niektorých pamätníkov komunistických vlád je to dostatočný dôvod, aby podporovali extrémnu pravicu, ktorá by zabránila návratu komunistickej minulosti. V prospech pravicového extrémizmu však pracujú iné dva prvky komunistického dedičstva: všeobecná rehabilitácia nacionalizmu (v reakcii na komunistické vlády) a po komunizme zdedená štruktúra verejného diskurzu. Keď chce niekto prekladať z jazyka nacionalizmu do jazyka komunizmu, musí zmeniť aj slovník, aj gramatiku. Ak však tlmočí z jazyka komunizmu do jazyka nacionalizmu, stačí mu zmeniť slovník gramatika zostáva. Nadradenou hodnotou zostáva jednota. Jazyk demokracie sa neodvoláva na kategórie víťazstva, ale na kompromis medzi záujmami. Je skeptický voči jednote a propaguje rôznorodosť, hovorí, že niet nepriateľov, sú nanajvýš protivníci. V konfrontácii s jazykom nacionalizmu teda nemá šancu.
Mdlá demokracia
Účastníci budapeštianskeho stretnutia s istou bezradnosťou konštatovali, že zoči-voči vášňam, na ktoré sa odvolávajú extrémisti, sa miera demokracie javí ako jalová a mdlá. Zdá sa, že demokracie ohrozené extrémizmami im nedokážu vzdorovať. Nátlak zvonka je potrebný už kvôli tomu, aby sa obete extrémizmu necítili osamotené – tento nátlak však býva často kontraproduktívny. Keď sa pred istým časom spýtali Istvána Csurku, či sa nebojí, že keď sa dostane k moci, zareaguje naňho Európa tak, ako zareagovala predtým na Rakúsko, Csurka sa spokojne spýtal: „A čo sa Rakúsku stalo?“ Keď opadli emócie, tkvel hlavný úspech európskych sankcií v tom, že Haider zostal v politike na krajinskej úrovni. Jeho strana sa však na vláde podieľa ďalej. A rakúski ľudovci, s ktorými spolu vládne, prebrali časť jeho politického štýlu.
Napriek tomu jestvuje spôsob, ako čeliť extrémizmom. Predseda PER Allen Kassof predstavil výsledky seminára, ktorý jeho organizácia nedávno viedla v Ulcinje v Čiernej Hore pri albánskych hraniciach. Na seminári vystúpili Albánci s mnohými ústavnými požiadavkami. Domáhali sa vytvorenia vyššej národnej komory parlamentu, práva veta pre menšiny v otázkach, ktoré sa jej týkajú slovom. Išlo o súbor požiadaviek, pomocou ktorých Albánci v susednom Macedónsku vlani takmer storpédovali mierový proces.
Situácia v Ulcinje sa mohla skončiť totálnym fiaskom. PER však čiernohorským Albáncom navrhol, aby požiadavky modifikovali spôsobom, ktorý by neviedol k ústavnej reforme. Albánci súhlasili a čoskoro predstavili zoznam šiestich požiadaviek – okrem iného postavenie pôrodnice, otvorenie hraničného priechodu s Albánskom, vytvorenie katedry na univerzite v Podgorici, kde by budúci učitelia študovali po albánsky, ako aj uznanie diplomov albánskych univerzít v Prištine, Tirane a Tetove. Po schválení týchto požiadaviek opozíciou i vládnucou koalíciou sa Albánci vzdali ústavných zmien. Potenciálna politická kríza, ktorej efektom by bolo rozdúchanie politického extrémizmu na oboch stranách, bola zažehnaná.
Mladé demokracie nie sú však efektívne, pokiaľ ide o rozpoznávanie krízových situácií a práve v tom by mala byť demokracia dobrá. Posledná zodpovednosť za rozvoj extrémizmov padá na plecia systému, v ktorom vznikli. Je pravda, že ťažko presvedčiť ľudí, ktorí sa rozhodli vzdať sa demokratických hodnôt, že nemajú pravdu. Oveľa ťažšie je však presvedčiť tých, ktorí skonštatovali, že ich demokratický systém odvrhol, a preto sa rozhodli zveriť svoje nádeje do rúk extrémistom.
DAWID WARSZAWSKI
Gazeta Wyborcza
