Eurokomisár pre energetiku a rakúsky minister hospodárstva včera napísali list ruskej vláde, v ktorom sa v mene únie "vyjadrili k nedávnym komentárom v Rusku na tému európskeho energetického trhu". Inak povedané k vyhrážkam, ktoré Gazprom zaslal Európe, pokiaľ sa bude snažiť obmedziť obchodné zámery ruského gigantu na západe kontinentu.
List je to zaujímavý. Hneď v úvode stojí, že "Rusko, a konkrétne Gazprom, vždy boli a zostanú spoľahlivými dodávateľmi plynu do Európskej únie".
Tento fakt "by mal pretrvať, pretože únia a Rusko sú, a musia zostať, v pozícii vzájomnej výhodnej závislosti". Investičné zámery Gazpromu v únii sa budú "posudzovať objektívne s ohľadom na pravidlá hospodárskej súťaže" a firma sa "nemusí obávať akejkoľvek diskriminácie".
V závere sa potom hovorí, že Andris Piebals aj Martin Bartenstein sa tešia na to, že Rusko skoro ratifikuje energetickú chartu, čo malo urobiť pred mnohými rokmi a nič nenasvedčuje tomu, že by sa tento stav mal zmeniť.
Na jednej strane teda máme vydieranie Gazpromu, na druhej strane európsku pochvalu za to, ako firma pekne dodáva únii plyn. Prvý kameňom, druhý chlebom, respektíve otvorenou náručou. Zdá sa to ako neprimeraná reakcia, zapadajúca do klasického európskeho hrbenia chrbáta pred ruským medveďom.
Človeku napadne, či by namieste neboli tvrdšie slová, napríklad o tom, že do vzťahu "vzájomne výhodnej závislosti" nepatria vyhrážky a vydieranie. Už preto, že tu ide skutočne o vzájomnú závislosť: Európania by síce bez ruských dodávok nemali čím kúriť, Gazprom by zase bez nich nemal čím platiť domáce investície, pretože dve tretiny jeho príjmov pochádzajú z exportu do Európy a avizovaný odklon dodávok do Číny, respektíve USA, nepríde zajtra.
Piebals i Bartenstein tento fakt dobre poznajú, tak prečo ho na obranu Európy nevyužijú a naopak ešte poďakujú za facku?
Realita je však taká, že vo vzťahu Ruska a únie je tým slabším únia. Gazprom síce jej konzumentov plynu zatiaľ potrebuje, ale alternatívnych odberateľov si hľadá rýchlejšie než Európa alternatívnych dodávateľov. Navyše sa počíta s tým, že ruský podiel na energetickom trhu únie ešte porastie.
Pri vedomí tohto faktu a pri spomienke na ukrajinskú alebo moldavskú krízu zo začiatku tohto roka spôsobenú privretím ruského kohútika zrejme Piebals s Bartensteinom nechcú vec vyhrocovať, a preto sa držia stratégie cukru, kým Kremeľ práska bičom. Na obzore je navyše rokovanie skupiny G8 práve o energetike a možno chystajú Európania ťah, pre ktorý teraz treba spomínaný cukor.
Tak či tak, čím skôr budeme jazdiť na majonézu a kúriť lisovaným vzduchom, tým lepšie. Akákoľvek závislosť je zlá, a tá od Ruska patrí k tým najhorším.
KATEŘINA ŠAFAŘÍKOVÁ, Brusel
