Hip-hop sa dostal do otáčok šoubiznisu a stráca svoju sociálnu výpoveď. Sú však aj umelci, ktorí sa jej stále držia. Brazílsky rapper MV Bill pochádza z chudobnej štvrte v Riu de Janeiro plnej násilia a vypovedá o svojich skúsenostiach. Nedávno mu vyšla kniha Prasačie hlavy o násilí mladistvých v slumoch.
Postávajú v skupinkách pred podnikmi. Na nohách obuté značkové tenisky, nízko spustené nohavice, mikina je vždy nadrozmernej veľkosti a na hlave nakrivo šiltovka či šatka. Rozprávajú sa slangom, ktorý je ťažko pochopiteľnou zmesou angličtiny a výrazov zo štvrtej cenovej skupiny. Preukazujú si vzájomný "rešpekt" - nech už to slovo znamená čokoľvek. A sami seba radi nazývajú: hip-hop.
Takto veľká väčšina ľudí vníma príslušníkov špecifickej a v poslednom čase stále populárnejšej subkultúry. Hip-hop, to však nie sú iba blázniví puberťáci, ktorí nevedia, čo so sebou. Nie je to len arogantný rapper v televízii. Nie sú to len počmárané steny. Nie je to iba zvláštny tanec, v ktorom tanečníci "lámu" svoje telo do často neuveriteľných pozícií. Ani svojská móda. Hip-hop je to všetko dokopy. A ešte čosi navyše.
Hip-hop v žiare komerčných reflektorov
Ak ste si dodnes mysleli, že hip-hop je len výstrelok vášho syna či dcéry, ktorými práve plieska puberta, mýlite sa. Priaznivcov tejto subkultúry možno síce nájsť medzi deťmi, ktoré ešte navštevujú základnú školu, no nájdu sa aj medzi pánmi v kravatách, ktorí šéfujú zamestnancom vo svojich firmách. Na koncertoch slovenskej rapovej úderky Kontrafakt môžete na jednej strane stretnúť kričiace štrnástky, ktoré boli ešte včera na koncerte SuperStar, no na strane druhej i nezanedbateľný počet "bielych golierov" okolo štyridsiatky. Hip-hop už dávno nie je podzemím či protestom chudobných vrstiev spoločnosti. Pôvodný protest pohltili marketingové manipulácie a hip-hop nasledoval osud punk rocku, grungeu, rave aj techna - skomercionalizoval sa. Aj na koncerte DJa Tiesta dnes šalejú adolescentky - také isté ešte pred desiatimi rokmi odpadávali pri Spice Girls. Keď im poviete, že elektronická tanečná hudba sa hrávala v kluboch, keď ešte ani neboli na svete, len sa na vás nechápavo pozrú.
Neodškriepiteľné je, že hip-hop stratil svoju pôvodnú revolučnú razanciu. A ak aj navonok ako vzbura pôsobí, dnes je to skôr vzbura na efekt. Z textov akoby sa vytrácala sociálna výpoveď, hip-hop pomaly stráca svoju autentickosť, ktorou sa tak rád pýšil a ktorá ho odlišovala od ostatných umeleckých smerov. Najsilnejšie to badať práve v hudbe.
Nič pre rebelov
Stačí zbežný pohľad do väčšiny svetových hudobných hitparád - minimálne polovica skladieb je nejako spätá s hip-hopom. To má za následok úpadok hodnôt, ktorú hiphopová hudba v sebe niesla. Aj keď je pravdou, že len málo protagonistov tejto scény sa zhodne na tom, aké hodnoty by to mali byť. Podobný vývoj však možno badať aj na ešte stále mladučkom domácom poli.
"Masovosť pomohla tomu, že si ľudia môžu konečne zarábať čímsi, čo majú radi," hovorí Miro Gajdoš z magazínu Artattack. "A aj poslucháči začali byť otvorení trochu iným veciam. Zo širšej masy sa môže vždy vykryštalizovať čosi dobré."
Hip-hop vyšiel z podzemia, prestal sa schovávať do vlastnej ulity. Či to však je dobré alebo nie, si musí asi každý zodpovedať sám. "V každom prípade však nemožno čakať, že nejaká väčšia masa bude mať k nejakej kultúre vážnejší vzťah," hovorí Gajdoš. To aj vysvetľuje veľkú, no zároveň povrchnú popularitu tejto hudby.
Neprekvapí preto, že v poslednom čase stále výraznejšie zaznievajú hlasy o spiatočníctve klasického hip-hopu. Britská scéna to vyriešila svojskou odpoveďou v podobe garážovej hudby a štýlmi ako grime či dubstep. Aj na tohtoročný festival Pohoda príde hviezda tejto novej hudby Dizzee Rascal. V Amerike sú stále populárnejšie žánre ako crunk (jeho najznámejší predstaviteľ je Lil Jon) alebo bounce. Tie sa aspoň nehrajú na posolstvá, sú nezáväznou zábavou pre ľudí, určenou na parkety diskoték.
Pretvoriť mesto na svoj obraz
Najkontroverznejšou, ale (aspoň v zahraničí) neoddeliteľnou zložkou kultúry hip-hopu sú graffiti. Mnohí ich chápu ako vulgárny vandalizmus a často majú pravdu. Určite je namieste hovoriť o umení opatrne - no graffiti je určite aj umelecký prejav, veď mu otvorili dvere prestížne svetové galérie. Nie je zasa tak dávno, čo sa ľudia nechápavo pozerali na diela Duchampa, Mondriana, Pollocka či Kandinského.
"Najviac ma fascinuje možnosť sebarealizácie, vytvorenia niečoho nového, nájsť si vlastné tvary, farby, techniku," vysvetľuje graffiti umelec, ktorý pôsobí pod "znakom" Keys. "Mnohí ľudia to asi nepochopia, vidia len čmáraniny po meste. Ale graffiti prináša do života zmenu, dobrodružstvo. Je to o myslení a činoch."
Hip-hop je o pretváraní vecí na svoj obraz. Často stačí vziať čosi úplne bežné a položiť to na nové miesto, napríklad použiť stenu či ulicu ako plátno. Podobne ako vybrať sampel - kúsok piesne iného umelca, nechať ho točiť v sľučke a dorapovať vlastný text. Hudobníci môžu naraziť maximálne na autorskoprávne problémy, v prípade graffiti je to inak. Ale graffiti je aj "adrenalínový šport" a writer Plecho dodáva, že aj akási forma punku. Takže revolta.
Rokmi sa však pretransformovala aj výtvarná zložka hip-hopu. Mnohí graffiti umelci sa preorientovali na mladú a myšlienkovo určite bohatšiu scénu "streetartu". Tá je akýmsi celistvejším pokračovateľom graffiti. Už to nie sú len spreje a steny domov, pribudli plagáty, nálepky, striekanie cez šablóny, niekedy i kompletné sochy a inštalácie, ktorým nechýba humor, nadhľad a schopnosť odhaliť skryté vzťahy vo fungovaní mesta. "Rozdiel vidím v použití nových techník. Do tvorby vstupuje počítač," približuje streetart Trio z Prievidze. "Dôležité je umiestnenie, dielo by malo vytvárať s okolitým priestorom harmóniu. Nemalo by ho rušiť, skôr oživiť. Neobmedzuje sa však už iba na sprej, môže to byť aj plastelína či kovové písmená privarené na zábradlie."
Zlámaný tanec
Rap je spojený aj s ďalšou zložkou hiphopovej kultúry - break dance. Hip-hop, prípadne rytmicky veľmi podobná hudba, je dôležitým základom tanca - ktorý sa v zahraničí už vyučuje aj na prestížnych tanečných školách. Aj keď je pravda, že prvé pokusy na tomto poli na Slovensku tiež vznikali nezávisle od hip-hopu - spomeňme si na minulý režim a skupinu Gumení chlapci.
Po otvorení hraníc sa však tanečný element hip-hopu na čas akoby odmlčal. Nezanikol však, na lepšie časy sa začalo blýskať v rokoch 1995 až 1997. K zoskupeniam Street Breakers z Bratislavy a Amatérom zo Žiliny sa pridávajú ďalšie zostavy. Za zmienku stojí dodnes trochu nedocenená "skupina" Quassit, ktorá Slovensko úspešne reprezentovala aj v zahraničí.
Break dance je však asi pre ľudí mimo komunity najťažšie pochopiteľným elementom hiphopovej subkultúry. Hudbu môžu denne počuť v rádiách či televíznych hitparádach - i keď tú slovenskú stále v skromnom rozsahu, pri graffiti vidia aspoň vkusne či nevkusne počarbané steny, no pri tanci nezainteresovaní zhliadnu iba čudákov krútiacich sa na hlave. Za týmito výkonmi však stojí množstvo driny. "Skutoční tanečníci musia mať cit pre rytmus. Treba rozoznávať štýly a udržať sa v trende," priznáva známy tanečník a pamätník Laci Strike zo združenia Street Dance Academy. "Každý týždeň je vonku čosi nové, kroky, pohyby. Ale páči sa mi to, vidím v tom niečo veľmi spontánne."
o o o
Práve spontánnosťou by sa dalo orámcovať celé hiphopové hnutie. Odráža prirodzenú drzosť postaviť sa na pódium za mikrofón či mixpult, arogantne nastriekať v meste niekoľko nelegálnych "značiek", začať excentricky tancovať. No napriek istej nadutosti sú niektoré zložky tejto subkultúry o rokoch poctivej prípravy, driny a tréningu, ktorý delí tých "dole" od tých "hore". Možno majú kus pravdy aj tí, ktorí považujú hip-hop len za pomätený "výstrel do tmy". A možno má pravdu Michal Hvorecký, keď v jednej zo svojich esejí píše: "Delenie umenia na nízke a vysoké je prežitok. Zostáva len dúfať, že táto správa dorazí aj k tým v našej krajine, čo sa tak radi oháňajú pochybným spojením kvalitné umenie, čím myslia najmä svoje vlastné. A tým, čo plačú nad tým, že dnes už nikoho nezaujíma poézia, by som odporúčal zájsť sa niekedy pozrieť na slovenský hip-hop. Rýmy tam bežne počúvajú tisícky mladých ľudí a grantové komisie to nijako nezaťažuje."
Hiphopová móda
Stále dominantnejšou zložkou hiphopovej subkultúry sa stáva móda. Záľubu v nadrozmerných veľkostiach, trblietavých a efektných doplnkoch, "potítkach", šatkách a šiltovkách, bielych či skejtových teniskách alebo športových dresoch možno stále častejšie badať práve u mladej generácie fanúšikov z tejto komunity. O to viac prekvapí, že práve takéto veci vôbec nepatria k tým lacným. Pre hip-hop však vždy bola a je dôležitá prezentácia svojho JA ako niečoho, čo sa musí nejako líšiť od priemeru.
Dnes je však otázne, čo ešte možno považovať za čisto hiphopovú módu. Ak aj niečo také v minulosti bolo, premiesilo sa to s prvkami zo surfovej, skateboardovej či snowboardovej módy, prebralo časti z punku či grungeu čím vznikla istá špecifická, mestská urban fashion, ktorú môžete stretnúť i na prestížnych zahraničných predvádzacích mólach. Nikoho už dnes neprekvapia kreácie so šľapkami, čelenkami, voľnými širokými nohavicami a sakom. Či je to gýč, alebo len ďalší vývojový stupeň v obchode s módou, ukáže čas.
Tanec je neoddeliteľnou súčasťou hiphopovej kultúry. V zahraničí sa už vyučuje na prestížnych školách. Nedávno prišiel na pozvanie Johnnyho Mečocha renomovaný americký tanečník Eddie Morales. Vyučoval na workshope Tanečný masaker.
FOTO
K hip-hopu patria aj graffiti. Mnohí graffiti umelci však v poslednom čase prešli na komplexnejší streetart, ktorý nevyužíva iba farby v spreji, ale všetky možné formy vyjadrenia. Od striekania cez šablónu po skutočné sochy.
