Ako mladík bol vášnivým turistom a horolezcom. Keď mal osemnásť rokov, deň pred Vianocami, sa mu v horách stal úraz, následkom ktorého ochrnul od pása dolu. JAROSLAV "YARO" KUPČO sa napriek tomu naučil užívať si život a venovať sa svojim záľubám. Je prvým vozičkárom v strednej Európe, ktorý skákal padákom, nevyhýba sa ani splavom. V posledných rokoch vyrástlo jeho amatérske fotografovanie na úplne novú úroveň. Získal uznanie od rešpektovaných autorít a má za sebou aj úspešné výstavy. Fotí hlavne krajinu a milované hory - kam nemôžu nohy, dosiahne objektív. Svet Kupčových fotografií akoby prichádzal z minulosti. Je čistý a nedotknutý civilizáciou.

Ako ste žili, kým sa vám stal úraz?

Vyrastal som v Kežmarku. Viedol som všedný život tínedžera v komunistickom štáte. Študoval som strednú školu - elektrotechniku, počúval hudbu, miloval som hory. Chodili sme na túry, aj sme liezli. Horolezectvo som nebral ako šport, ale ako filozofiu či spôsob života - spojenie s prírodou. Presne tak, ako napísal známy rakúsky horolezec Hermann Buhl, ktorý prvý vystúpil na Nanga Parbat - skutočný horolezec má z nenáročnej prechádzky po horách takú istú radosť, ako keď lezie po vysokých štítoch.

Hory sa vám stali osudnými. Ako sa to stalo?

Bolo to v roku 1979. Išiel som s kamarátom na ľahkú túru a podo mnou sa uvoľnila snehová doska. Bola to hlúpa smola, nebolo vyhlásené žiadne lavínové nebezpečenstvo, ani veľa snehu nebolo. Ja si to nepamätám, ale vraj som letel strmými svahmi, cez skalné prahy, bol to dlhý pád, salto mortale. Zlomila sa mi chrbtica a porušila miecha.

Keď som vás pred mnohými rokmi spoznal, pôsobili ste už ako vyrovnaný človek, ktorý si vie užívať. To však zrejme neprišlo naraz.

Lekári v nemocniciach mi dlhé mesiace hovorili, že pôjdem na liečenie do rehabilitačného ústavu, tam ma dajú dokopy a začnem chodiť. Tam mi však povedali, že chodiť už nikdy nebudem. Bol to šok, ale rýchlo som pochopil, že sa musím naučiť žiť nový život. Je jasné, že som mal aj depresie. Skonsolidoval som sa až v Piešťanoch, kde žijem dodnes.

Prečo práve Piešťany?

V roku 1982 som sem prišiel na liečenie a spoznal tu fantastických ľudí, chalanov okolo hudobnej skupiny Slniečko a veľa ďalších. Tí mi pomohli k novému životu. Piešťany sú pre paraplegika dobré mesto - ľudia sú zvyknutí na vozičkárov. Od detstva vidia na uliciach nemobilných pacientov kúpeľov a berú to ako samozrejmosť. Ja som do devätnástich rokov videl jediného človeka na vozíku, takú starú pani.

Čo ste robili v prvých rokoch po úraze?

Prvé tri - štyri roky to bola tvrdá rehabilitácia. Cvičenie zdravej časti tela, pasívne cvičenie, plávanie, masáže, ale napríklad aj joga - učil som sa vyrábať si teplo v oblasti pupka a púšťať ho do nôh. Potom v Piešťanoch postavili bytovku pre telesne postihnutých. Dal som si žiadosť a ako človeka s elektrotechnickou školou ma bez problémov vybrali. Pracoval som v Tesle a začal som žiť normálny život pracujúceho vozičkára so všetkými záľubami.

Hovoríte o joge. Išlo len o cvičenie alebo vám pomáhali aj nejaké duchovné veci?

Som z katolíckej rodiny, chodieval som do kostola, ale po úraze som sa skôr od viery trocha odvrátil a vyčítal som Bohu, prečo to dopustil. To sú chvíle, keď človek myslí viac-menej na seba a nechápe hlbší boží zámer. Potom som sa vrátil naspäť - aj vďaka ľuďom v Piešťanoch. Človek sa musí o niečo oprieť. Pre niekoho je možno viera nejaká autosugescia, ja však cítim, že v nej mám oporu. Ale aj v súčasnosti, keď mám zdravotné problémy alebo bolesti, tak to Bohu vytknem. Bolesť, utrpenie asi zostane tajomstvom, ktoré nepochopíme, a musíme sa s ním naučiť žiť.

Ste vášnivým a pravidelným návštevníkom hudobných festivalov po celom Slovensku. Páči sa mi, že ľudia z partie sa o vás všemožne starajú, ale vôbec vám nedávajú najavo váš hendikep.

Ja som im za všetko veľmi vďačný. Chalani ma zobrali ako seberovného, boli mi schopní vynadať, ak to bolo treba, keď sme išli niekde na festival, neváhali nakladať ma do autobusu tak, že ma jeden zobral na ruky a druhý vzal vozík. Vlani som nebol na Bratislavských jazzových dňoch, lebo som pripravoval výstavu - prvýkrát po desiatich rokoch.

Vaša kariéra "vážneho" fotografa nie je dlhá. Čo jej predchádzalo?

Prvýkrát som držal aparát v ruke, keď som mal desať rokov, otec mi ukázal základné veci. Potom som dlho robil len súkromné fotky z liečenia, akcie s kamarátmi. Sem-tam sa podarilo aj niečo vážnejšie. Vždy som chcel robiť vážnu fotku, ale nemal som na to fotoaparát. Potom mi jedného dňa nejaká dobrá duša ukradla batoh aj s foťákom, ktorý som mal zavesený vzadu na vozíku. S odstupom času sa musím tomu dobrodincovi poďakovať, lebo to bol krok, ktorý ma donútil kúpiť si kvalitný fotoaparát na kinofilm. Asi pred troma rokmi pribudol aj prístroj na stredný formát filmu. S ním sa už dajú robiť veľké zväčšeniny.

Pôsobíte pojmom pohodistu, ale takáto kariéra chce asi ambiciózneho človeka. Ako prebiehal váš fotografický vývoj?

Ambiciózny vôbec nie som, ku všetkému ma treba dotlačiť. Tak to bolo aj v tomto prípade. Ľuďom som ukazoval fotky, premietal diapozitívy a všetci mi hovorili, že je to dobré, že by som si to nemal nechať pre seba. Tak som sem-tam niečo aj vystavil v knižnici alebo krčme. Prvú vážnu výstavu som mal vlani, boli na nej fotky z Dolomitov, rakúskych, švajčiarskych a francúzskych Álp. To sú miesta, kam chodievam veľmi rád. Nie preto, že by som nemal rád naše Tatry. Ale tam sadnem na lanovku, vyveziem sa do výšky takmer 4000 metrov a na vrchole nájdem toaletu pre vozičkárov. Nemám problém pobudnúť tam aj pol dňa. V Tatrách to nie je možné. Na výstave sa ma spýtali, prečo neurobím výstavu aj z Tatier. Tak som to sľúbil. Veď minimálne 75 percent mojich fotografií je zo Slovenska.

Čo vám dáva fotografia?

Kedysi dávno som čítal príbeh o tom, ako spolu putovali beloch a Indián. Indián išiel pomaličky, beloch stále odbiehal. Indián sa pýta - kam sa tak ponáhľaš? Beloch na to - ja chcem vidieť všetko. A ty prečo ideš tak pomaly? Indián na to - nechcem stratiť dušu. Lebo keď sa človek ponáhľa, duša za ním nestíha. My všetci žijeme tak, že sa duša vlečie ďaleko za nami. Keď sa zastavím, nájdem si miesto a pokojne fotím, duša ma určite nájde. Preto som najradšej na výpravách sám.

Vaša aktuálna piešťanská výstava sa volá Cesty a zastavenia. Predpokladám teda, že ste mali na mysli zastavenia duše.

Väčšina ľudí ide za nejakým cieľom. Beatnickí spisovatelia začali uvažovať, že aj samotná cesta môže byť cieľom. A pred nimi budhisti. Niečo podobné je aj u mňa. Mojím cieľom nie je fotografia ani výstava, ale samotné fotografovanie, teda cesta a zastavenie sa na nej. Tým, samozrejme, nechcem dehonestovať výsledný produkt - fotografiu. Tá je však pre mňa už len zadosťučinením. To hlavné sa odvíja na ceste k nej. A cesta - to nie je len samotné cestovanie, je to skôr túžba poznávať biele miesta na mape. A nielen biele miesta, tam poznávam aj sám seba. Na dlhšie dovolenky nechodím sám a to je príležitosť spoznávať aj partnera. Čiže výstava by sa mohla volať Cesty, zastavenia a poznania.

Predsa len - pri fotografii je dôležitý uhol záberu, niekedy ide o centimetre. Nemáte problém so zníženou mobilitou?

Je pravda, že mi niekedy chýba jeden krok, aby som sa dostal za priekopu, alebo aby som nemal v zábere stĺp elektrického vedenia. Je to neriešiteľný problém, a tak ho ani neriešim. Fotím len z miest, kde môžem prísť s autom a vozíčkom, odkiaľ môže fotiť každý. Ale dívam sa okolo seba, vnímam. Viem veľmi dlho čakať na správne svetlo. Nikam sa neponáhľam. A rád sa vraciam na určité miesta. Pri Oravskej Lesnej mám obľúbený strom, ktorý som fotil asi dvadsaťkrát. V každom ročnom aj dennom období, za každého počasia. Na výstavu som vybral záber pred búrkou. Moja obľúbená téma je strom a mraky nad ním. To je veľmi dramatické.

Na vašich fotografiách nie sú ľudia. Určite to nie je kvôli vozíčku - viem si predstaviť, že by ste sa postavili na frekventovanej ulici a čakali na vhodný moment. Čím to teda je?

Nemyslím si, že som odľud, ale mám asi ostych priblížiť sa k ľuďom. Je to problém vo mne. A okrem toho, na dokumentaristu nie som dostatočne pohotový.

Kto je váš fotografický vzor?

Jednoznačne Martin Martinček. Fotil kraje, ktoré mám veľmi rád. V jeho obrázkoch nachádzam niečo neuchopiteľné, čo je za obrazom. Keď odfotil človeka, a mohol to byť jednoduchý bača alebo roľník, vždy si pýtal povolenie uverejniť fotku. Nebol to žiaden papparazo. To je pre mňa fotograf číslo jeden. Zo zahraničných fotografov je to Ansel Adams.

Vašou prioritou je čierno-biely film. Nie je to medzi fotografmi výnimka, ale každý na to má trochu iné vysvetlenie. Aké je to vaše?

Motorkári hovoria, že na aute sa vozí telo a na motorke duša. Tu je to podobné. Farebná fotografia môže byť veľmi krásna, ale čiernobiela fotografia zachytáva dušu, atmosféru. Niečo, čo je za vecami. Telo môžeš pekne obliecť, použiť make-up, ale duša ostáva taká, aká je. Čierno-bielu fotografiu neoklameš.

FOTO - RICHARD IŠTÓK A JAROSLAV KUPČO