Ak sa povie antická filozofia, väčšine ľudí sa vybavia tri mená. Platón, jeho žiak Aristoteles a jeho učiteľ Sokrates. So Sokratom je však spojený jeden vcelku vážny problém. Počas svojho života pravdepodobne nič nenapísal, o jeho živote i filozofii sa tak môžeme dozvedieť iba vďaka jeho nasledovníkom. A tí si často protirečia.

Ľudí na Sokratovi zvykne fascinovať hneď niekoľko vecí. Búril sa proti zaužívaným konvenciám a ukazoval váženým občanom Atén, že vo svojich presvedčeniach sa často mýlia: pomocou metódy "elenchos" dokazoval, že naša nevedomosť je podstatne väčšia, než si myslíme - koniec koncov, jemu patrí povestný výrok "viem, že nič neviem". A za takéto názory bol ochotný i umrieť. Napriek možnosti úteku, ktorú mu pripravili jeho priaznivci.

Jeho prínos - nech už bol reálny Sokrates akýkoľvek - môžeme však nájsť najmä v dvoch veciach. Do argumentácie vniesol elementárne znaky logiky i logickosti, čím upozorňoval, že jednotlivé presvedčenia jeho protivníkov sú nekonzistentné alebo vychádzajú z nepresných definícií. To sa, samozrejme, nepáčilo "obetiam" jeho argumentácie. Navyše, možno ho, s istým zveličením, nazvať i morálno-náboženským reformátorom. Zbožnosť, pre starých Aténčanov takú dôležitú, totiž chápe ako vlastnosť nezávislú od samotných bohov.

A aj keď sa sám za náboženského reformátora nikdy nepokladal, obvinenia proti nemu boli vedené práve týmto smerom. Aténčania ho formálne obvinili z neuznávania bohov Atén, uznávania nepravých bohov a kazenia mládeže. Na otázku, nakoľko to boli vykonštruované obvinenia, je dnes už asi ťažko odpovedať. Napokon i jeho vlastná arogancia na súdnom procese viedla k verdiktu smrti. Ten však Sokrates považoval za snahu Aténčanov uniknúť pred pravdou, ktorú sa im snažil ukázať.

Mayovo písanie o Sokratovi je svieže, občas i zábavné, kniha je však na trh uvádzaná ako "kniha písaná i pre poslucháčov univerzitných kurzov filozofie". A to nemožno brať vážne, pretože sa pohybuje niekde na stredoškolskej úrovni. Občas sa utápa v banalitách a jej príliš rozvláčne vysvetľovanie znervózňuje. Paradoxné je to najmä preto, že kniha z rovnakej edície venovaná Kantovi je bez istého, nepovrchného oboznámenia sa s Kritikami alebo Prolegomenou asi len s ťažkosťami pochopiteľná. Problémom teda je, že rôzne knihy z tej istej edície sú písané na rôznych odborných úrovniach. Vynára sa tak otázka, komu je táto edícia vlastne určená?

Inak však možno knihe o Sokratovi vyčítať máločo. Azda brojenie proti chápaniu slova eudaimonia ako šťastie, čo je zbytočné, keďže eudaimonia - ak už sa vôbec prekladá - je chápaná ako blaženosť. Ako prvé zoznámenie sa so sokratovskou filozofiou je však kniha príjemným čítaním, ak však nejaké vedomosti máte, veľa nového vám nepovie.