Jan Sekal (1948, Praha), syn sochára Zbyňka Sekala a kostýmovej výtvarníčky Ludmily Purkyňovej. FOTO PRE SME - LUKÁŠ KUDLÁČ
S Parížanom Janom Sekalom o Jákobových rebríkoch, Žižkovskej avantgarde, emigrácii a návratoch"Pri fotografovaní sa nikdy nevenujem len jednej téme, snímky až dodatočne, po objavení súvislostí, triedim do cyklov," hovorí Parížan JAN SEKAL o svojej tvorbe, ktorej konštantou je skúmanie geometrických zákonitostí. "Mám aj taký cyklus, kde sú fotky, ktoré nikam nepatria, a aj tie začínajú mať určitú jednotu. Nepatričnú."
V bratislavskom Stredoeurópskom dome fotografie sa predstavuje výstavou Jákobove rebríky.
Ktorá interpretácia tohto biblického príbehu o spojení medzi nebom a zemou je vám najbližšia?
"Chasidská, že Jákobov rebrík nie je proroctvom, ale modlitbou a neustále vystupujúci a zostupujúci anjeli neprebývajú vo fantázii človeka, lež v jeho srdci."
Výstavu uvádzate zábermi z Izraela, tam sa však od geometrie posúvate skôr k reportážnej fotografii. Prečo?
"Áno, sú to dokumenty mojich presunov po krajine, ale geometria tam je, len už nie v prvom pláne. Páči sa mi charakteristika, že fotografie sú akoby položené na tých predošlých kompozíciách."
Už vaša tvorivá skupina Žižkovská avantgarda riešila problematiku priamky v obraze. Na začiatku 70. rokov to nebola práve vítaná téma.
"Pre nás vôbec nepripadalo do úvahy s režimom komunikovať. Svoje priame čiary sme si pokojne robili sami pre seba."
Boli ste v kontakte s rovnako orientovanými slovenskými výtvarníkmi?
"Iste, veď v Bratislave som vlastne začínal. Keď tu okolo roku 1964 Jirka Šťastný - dnes švédsky matematik - organizoval prvé happeningy, tak som mu pomáhal maľovať plagáty. Tie akcie sa často robili paralelne, v ten istý deň a v tú istú hodinu v Bratislave aj v Prahe."
Povestná je cesta Žižkovskej avantgardy v roku 1980 do Moskvy na oslavy MDŽ.
"Išlo o recesiu, kontrapunkt k pražskej konceptuálnej scéne. Aby sa to neskončilo len pri oslavách, vedený pudom sebazáchovy som pred odchodom požiadal Jindřicha Chalupeckeho o zopár dobrých adries, vďaka čomu sme tam navštívili ateliéry Žigalova, Pivovarova, Abalakovej a ďalších výtvarníkov. Niektorých som potom zoznamoval s našimi umelcami, spomínam si na návštevy napríklad u Otisa Lauberta."
To tiež "pomohlo" vášmu odchodu z Československa?
"Hoci o mne ŠtB viedla vyše dvestostranový spis, moskovský výlet ju akosi nezaujal. A to aj napriek tomu, že na spiatočnej ceste sme MDŽ oslávili veľmi intenzívne s celým kupé sovietskych hutníkov, až nás chceli v Minsku vysadiť z vlaku. Pravda, eštébakom na moje vyhostenie v rámci akcie Asanácia úplne stačilo, že som sa - v rámci zákonov - snažil žiť slobodne."
Prečo ste si zvolili práve Paríž?
"Francúzsko som poznal zo štúdií v rokoch 1968 až 1969 a hoci som o ňom pôvodne nemal priveľké ilúzie. Moja umelecká aklimatizácia však trvá dodnes. Spočiatku som mal dosť starostí s uživením rodiny, a neskôr, keď už bolo viac priestoru na tvorbu, som videl, že to tam akosi nepatrí. Keď tie isté veci vystavím v Ostrave, Prahe alebo v Bratislave, ľudia im rozumejú."
Nepomýšľali ste po roku 1989 na trvalý návrat?
"Dlho nie, ale pozorujem, že čoraz častejšie sa sem - tým myslím Česko aj Slovensko - vraciam, a tak nevylučujem nič. Zatiaľ mám trvalé bydlisko v Paríži. Moje ideálne miesto-mesto by sa skladalo z Ostravy, Bratislavy a Prahy, s príchuťou Paríža, Londýna a Amsterdamu, jemne dochutené Tel Avivom a Jeruzalemom a trošku Moskvou. Ja to miesto-mesto vlastne mám, len je pomerne rozľahlé a doprava z jednej časti do druhej nie je príliš lacná."
FOTO
Dve z mnohých podôb Jákobových rebríkov. FOTO - JAN SEKAL
