ml.).
Až tento súhrn ukazuje, že Bednárova tvorba nebola výsledkom nejakých náhod alebo priaznivých okolností. Vznikala ako organický výraz životnej nevyhnutnosti, ako súčasť biografie autora, pokladaného svojho času za enfant terrible slovenskej literatúry, či "avanturistu s ahasverskou povahou", postupne zabúdaného i zabudnutého. Napriek tomu, že sa prejavoval v žánri, po ktorom túži každé obdobie, no zároveň sa ho obáva a pokiaľ má moc, kladie mu do cesty prekážky: Bednár bol totiž satirik a humorista.
Výber pripravil Peter Glocko ml., autor monografie o Bednárovi (Ide dravec tvrdo na vec 2004), ktorá hádam aj uľahčila prozaikovu cestu do Zlatého fondu. V každom prípade je to záslužný čin, lebo toto vydanie sa dá pokladať za návrat Vlada Bednára do slovenskej literatúry, či presnejšie, k novým čitateľským generáciám.
Glocko zaradil do výberu takmer celé Bednárovo dielo s výnimkou knihy noviel Veterné mlyny (1967), ktorá bola akýmsi pokračovaním predchádzajúcich noviel Divné hrušky s divnou chuťou z roku 1966 a posmrtne vydaných rôznožánrových drobností Pevné lano (1987). Nie sú tu ani práce, ktoré napísal spolu s Tomášom Janovicom.
Nech už boli Bednárove románové alebo poviedkové útvary námetovo a motivicky ukotvené kdekoľvek, výrazne z nich prerážal generačný aspekt a názor. Tak už prvý Bednárov román s príznačne imperatívnym názvom Uhni z cesty (1964) zobrazuje mladého umelca na potulkách po Slovensku, ktorý zažije predovšetkým mnoho hlúpostí. Bednárova karikatúra siaha od slov a výrazov po situácie a príbehy, komponované skôr voľne než koncentrovane, čo je princíp, uplatňovaný aj v jeho ďalších knihách.
Autor často zdôrazňoval svoje výmyselníctvo, to však čitateľovi nebránilo, aby viedol paralelu medzi bednárovskou fikciou a denne zakúšanou realitou, ak už nehovoríme o tom, že Bednár mal aj vo vlastnom životnom štýle priam zakódovanú recesiu. Táto vlastnosť z neho dosť zavčasu urobila postavu známu v umeleckom prostredí.
V Bednárovej próze niet ani stopy po tzv. komunálnej satire, po onom alibistickom prostriedku, pomocou ktorého sa niektorí spisovatelia vyhýbali zrážke s mocou, no niet v nej ani to, čo vyhlasoval sám autor, že totiž "satira je krutá, nekompromisná, neradostná a predovšetkým - surová." Bednár je napriek nonkonformite aj vo svojom výsmechu skôr láskavý - to nám dokazujú všetky jeho knihy, z ktorých viaceré môžu pôsobiť aktuálne aj dnes, napríklad humoristický román Koza (1979), situovaný do prostredia filmových a televíznych ateliérov, kde sa z kozy stane filmová hviezda.
Svoju životnosť nestratili ani Bednárove knihy pre deti a mládež, výdatne sýtené vlastnou empíriou. Autor sa nebál ani istej náučnosti, ktorá nemá u neho charakter didaktizmu, skôr priateľského sprievodcovstva napríklad po svete prírody, zvierat a rastlín. Tento vášnivý vychutnávač života a jazyka ho nesmierne miloval. Dielo Vlada Bednára sa takto znovu otvára čitateľom, sem-tam zvráskavené, no nestarnúce.