Blues je hudba, ktorá nie je experimentovaniu veľmi naklonená a každý pokus o preinačenie a násilnú aktualizáciu sa tvrdo trestá.
V tomto svete však už nič nie je nemožné a v osobnosti Harryho Manxa dnes naozaj nachádzame tak často hľadané a skúšané, ale pritom tentoraz naozaj úspešné hudobné spojenie Východu a Západu.
Rodený Brit, v súčasnosti naturalizovaný Kanaďan a medzitým svetobežník Manx zažil od svojich tínedžerských rokov všeličo - Európu, Japonsko i Brazíliu, hranie v baroch aj na ulici. Najväčším zlomom však pre neho bolo stretnutie s indickým guru a muzikantom Višva Mohan Bhatom a jeho nástrojom zvaným mohan veena.
Tento nezvyčajný 20-strunový nástroj spája v sebe vlastnosti a zvukové charakteristiky gitary a sitár, teda symbolov západnej civilizácie a mystického východu, čo bolo pre Manxa nielen magicky príťažlivé, ale predovšetkým určujúce pre jeho ďalšiu hudobnú cestu.
"Vidím to tak, že blues je ako zem a indická hudba je ako nebo. A jediné, čo robím, je, že sa snažím nájsť medzi nimi rovnováhu," hovorí Manx o svojom podiele na výsledku. Prehnaná skromnosť však v tomto prípade nie je namieste, lebo Manxova hudba prináša okrem exotického "mysticssippi" soundu aj oveľa viac. Harry je nielen výborný spevák a skladateľ, ale rovnako bravúrny inštrumentalista, hráč na mohan veenu, bendžo, steel gitaru a ústnu harmoniku.
Prakticky každý z jeho piatich doteraz vydaných albumov získal minimálne nominácie prestížnych hudobných ocenení, ako sú Canadian Folk Music Awards alebo Juno Awards, viaceré z nich sa dokonca aj premenili na ocenenia Album roka alebo Interpret roka.
Ani s najnovším albumom Mantras for Madmen to zrejme nebude iné. Osvedčený a cenami ovenčený hráčsko-producentský tandem Harry Manx a Jordy Sharp aj tentoraz namiešal vynikajúcu zmes folkbluesovej hudby, bluegrassovej inštrumentácie a exotickej príchute, na rozdiel od väčšiny predchádzajúcich platní tentoraz už nielen v komornom zložení typu "Manx a jeho nástroj", ale aj so skutočným kapelovým zvukom, ktorý podporil, ale pritom nepotlačil neobyčajnú ľahkosť Manxovho spevu, nápaditosť melódií a kĺzavosť bottleneckových gitár.
Tak ako na predchádzajúcich platniach, aj tentoraz tu majú svoje miesto dve coververzie It Makes No Difference skupiny The Band, a San Diego Tijuana z repertoáru duchovne spriazneného solitéra J. J. Calea - pieseň, v ktorej sa latinskoamerický rytmus zmenil na vzdušný exotický tanec.
Harry Manx je živým dôkazom toho, že Západ sa môže stretávať s Východom aj bez konfliktov a ujmy oboch kultúr. Teda aspoň v hudobnej oblasti to zrejme ide aj bez problémov a k prospechu oboch.
Autor: Miloš Janoušek(Autor je hudobný publicista)
