FOTO
Ešte pred revolúciou v Rusku a zvrhnutím habsburskej monarchie v Rakúsko-Uhorsku sa počas I. svetovej vojny odohralo v Dubline jedno "malé" povstanie. Nebolo to ľudové povstanie, skôr len zúfalý protest skupiny írskych revolucionárov, dramatické gesto, ktoré malo burcovať proti britskej nadvláde. Ozbrojený boj rebelanti prehrali, Írov sa im však podarilo prebudiť. Od mýtmi opradeného Veľkonočného povstania uplynulo 90 rokov.
"Muži a ženy počas Veľkej noci v roku 1916 položili životy, aby Írsko mohlo dosiahnuť slobodu," vyhlásil írsky premiér Bertie Ahern na tohtoročných oslavách. Konali sa prvýkrát od roku 1966. Vláda sa bála, že oslavami by vyslovila nepriamu podporu teroristom z Írskej republikánskej armády. Tá sa k povstaniu hlási, hoci priamo sa na ňom nezúčastnila.
Povstalci sa chopili 26. apríla 1916 šance v čase svetovej vojny podľa hesla "anglické problémy sú šancou pre Írsko". V zákopoch vtedy v Európe bojovalo pod britskou zástavou takmer 150-tisíc Írov. V Dubline však zostávalo dosť radikálnych republikánov, odvahy, zbraní (nemeckých) aj mužov na povstanie proti Britom a za írsku nezávislosť.
Plán bol jednoduchý - obsadiť kľúčové budovy v Dubline a tam čo najdlhšie odolávať útokom britskej armády. Hlavný stan zriadili povstalci v budove pošty. Chceli kontrolovať centrum mesta - na to však asi 1250 mužov nestačilo. Krátke obdobie bezvládia sprevádzalo aj rabovanie obchodov, keď šancu vycítila spodina zo slumov. Jeden z povstaleckých dôstojníkov do rabujúceho davu strieľal. Obsadiť známe symboly mesta - Dublinský hrad či známu univerzitu Trinity College, sa povstalcom nepodarilo a ich jednotky boli od seba izolované.
Povstalcom velil radikálny James Connoly. Komandoval aj z postele, keď utrpel zranenie. Jeho presvedčenie, že Briti nenechajú delostrelectvo strieľať na vlastné budovy, v ktorých sa oni skrývali, sa ukázalo ako mylné.
Keď povstanie vypuklo, nemali Briti v Dubline viac mužov ako povstalci. Mali však lepšiu výzbroj, skúsenosti i velenie a onedlho zistili, že povstalcov je málo. Dochádzala im munícia, Britom dorazili posily a jednotky sa začali vzdávať.
Legendárne vyhlásenie nezávislej Írskej republiky sprevádzal takmer nezáujem davu pri pošte. Rebelanti nemali veľkú podporu, ľuďom prekážalo, že počas bojov zomierajú bezbranní civilisti. Obávali sa tiež, že im Briti teraz neumožnia vyhlásiť autonómiu. Rebelanti chceli viac.
"Íri a Írky," burácal ďalší vodca Patrick Pearse, ktorého už zakrátko čakala poprava. "Vyhlasujem právo írskeho národa vlastniť Írsko a neobmedzene riadiť írske osudy, byť suverénny a nedotknuteľný. Dlhodobé násilné uchvátenie tohto práva cudzím národom a vládou toto právo nezničilo a nemôže nikdy ani umlčať, len ak zničením írskeho národa."
Bola to zúfalá výzva. Počas piatich dní bojov zahynulo viac než 1000 ľudí, väčšina z nich civili. Povstalci stratili v boji 64 mužov, Briti 140. Na troskách neúspešného povstania mala však nečakane veľkú odozvu. Medzi Írmi vzbudilo nevôľu bezhlavé zatýkanie. Briti zadržali 3430 ľudí a krátko po povstaní popravili napriek odporu verejnosti 15 účastníkov. Tí sú dnes považovaní írskymi republikánmi za martýrov. Medzi nimi bol aj smrteľne zranený Connoly a Pearse. Pacifistu Sheehy Skefingtona zatkli, hoci sa na povstaní nezúčastnil a bez súdu zastrelili.
Nálada v Írsku aj v zahraničí sa zmenila. Pol roka po povstaní napísal W. B. Yates verše, ktoré ho doma preslávili:
Vypíšem to vo veršoch -
MacDonagh a MacBride
a Connolly a Pearse
dnešok I dobu, ktorá príde.
Všade, kde sa nosí zelená,
zmenili, náhle zmenili:
strašná krása sa zrodila.
Strašná írska krása si na nezávislosť ešte počkala a nezaobišla sa bez britsko-írskej vojny (1919 - 1921), po ktorej vznikla Írska republika a Severné Írsko spravované Britmi. Sen o jednotnom Írsku sa nenaplnil dodnes.
Zajtra - Sergej Prokofiev
