Černobyľ bol bodom obratu

Havária černobyľského jadrového reaktora, od ktorého tento mesiac uplynie 20 rokov, bola možno ešte viac ako mnou začatá perestrojka, skutočnou príčinou neskoršieho rozpadnutia Sovietskeho zväzu. Černobyľská katastrofa bola dejinným bodom obratu: bola ...

Černobyľský požiarnik pred náhrobnou doskou svojich kolegov. FOTO - TASR/AFP

Hneď ráno po explózii v černobyľskej atómovej elektrárni 26. apríla 1986 sa zišlo politbyro, aby situáciu prediskutovalo a potom vytvorilo vládny výbor, ktorý mal riešiť následky. Úlohou výboru bolo kontrolovať situáciu a zabezpečiť, aby boli podniknuté dôležité opatrenia, najmä s ohľadom na zdravie ľudí v katastrofou postihnutej zóne. Akadémia vied navyše vymenovala skupinu popredných vedcov, ktorí boli okamžite vyslaní do černobyľského regiónu.

Politbyro nemalo ihneď náležité a úplné informácie, ktoré by odrážali situáciu po výbuchu. Všeobecným konsenzom politbyra viac-menej bolo otvorene informácie zverejniť, hneď ako ich dostane. To zodpovedalo duchu politiky glasnosti, ktorá sa už vtedy v Sovietskom zväze etablovala.

Tvrdenie, že politbyro sa venovalo utajovaniu informácii o katastrofe, je teda ďaleko od pravdy. Jedným z dôvodov, prečo som presvedčený, že nedošlo k zámernému klamaniu, je to, že keď vládny výbor ihneď po katastrofe navštívil jej dejisko a prenocoval v Polesí v blízkosti Černobyľa, všetci jeho členovia si dali večeru z bežných potravín a vody a pohybovali sa v okolí bez respirátorov ako všetci ostatní, ktorí na mieste pracovali. Keby miestna správa alebo vedci poznali skutočné dosahy katastrofy, také konanie by neriskovali.

V skutočnosti pravdu nikto nepoznal, a preto všetky naše snahy o získanie úplných informácií o rozsahu katastrofy vyšli naprázdno. Pôvodne sme boli presvedčení, že hlavné dosahy výbuchu doľahnú na Ukrajinu, ale Bielorusko na severozápade bolo zasiahnuté ešte horšie a dôsledky utrpelo aj Poľsko a Švédsko.

Isteže, svet sa o černobyľskej katastrofe po prvý raz dozvedel od švédskych vedcov, čo vytvorilo dojem, že sme niečo skrývali. V skutočnosti sme však nemali čo skrývať, lebo sme jednoducho deň a pol nemali vôbec žiadne informácie. Až po niekoľkých dňoch sme sa dozvedeli, že nenastala obyčajná nehoda, ale skutočná jadrová katastrofa, explózia štvrtého černobyľského reaktora.

Aj keď prvá správa o Černobyli sa v Pravde objavila už 28. apríla, situácia nebola ani zďaleka jasná. Keď napríklad reaktor roztrhol výbuch, oheň bol okamžite hasený vodou, čo len zhoršilo situáciu, lebo atmosférou sa začali šíriť jadrové častice. Viac-menej stále sme boli schopní podniknúť opatrenia na pomoc ľuďom v postihnutej zóne, boli evakuovaní a na vyšetreniach populácie pre ochorenie z ožiarenia sa podieľalo viac ako dvesto lekárskych organizácií.

Hrozilo vážne nebezpečenstvo, že obsah jadrového reaktora unikne do pôdy a potom presiakne do Dnepra, takže by ohrozil obyvateľov Kyjeva a ďalších veľkých miest na brehoch rieky. Začali sme preto práce na zabezpečení riečnych brehov a úplnú deaktiváciu černobyľskej elektrárne. Prostriedky celej obrovskej krajiny boli zmobilizované s cieľom dostať pohromu pod kontrolu vrátane prác na príprave sarkofágu, ktorý štvrtý reaktor zapuzdril.

Černobyľská katastrofa viac ako čokoľvek iné otvorila možnosť oveľa väčšej slobode prejavu, až do bodu, keď systém, ako sme ho poznali, nemohol ďalej fungovať. To bolo jasným dôkazom, aké dôležité je pokračovať v politike glasnosti, a musím povedať, že som po čase začal premýšľať vo vzťahu k tomu, čo bolo pred Černobyľom a čo po ňom.

Cena za černobyľskú katastrofu bola ohromná, a to nielen čo do ľudského utrpenia, ale aj ekonomicky. Dedičstvo Černobyľa postihuje hospodárstvo Ruska, Ukrajiny a Bieloruska dodnes. Niektorí ľudia dokonca naznačujú, že hospodárska cena bola pre ZSSR taká vysoká, že zastavila preteky v zbrojení, pretože som nedokázal hromadiť zbrane a zároveň hradiť asanáciu Černobyľa.

To je omyl. Moje vyhlásenie z 15. januára 1986 je dobre známe na celom svete. Prehovoril som o znižovaní počtu zbraní a navrhol som, aby do roku 2000 žiadny štát nemal atómové zbrane. Osobne som cítil morálnu zodpovednosť za ukončenie pretekov v zbrojení. Černobyľ mi však otvoril oči ako nič iné: ukazoval hrozné dôsledky atómovej energie, aj keď je využitá na nevojenské účely. Bolo možné si oveľa jasnejšie predstaviť, čo by sa mohlo stať, keby nastal výbuch atómovej bomby. Podľa vedeckých expertov jedna raketa SS-18 dokázala pojať sto Černobyľov.

Problém jadrových zbraní je dnes, žiaľ, stále veľmi závažný. Štáty, ktoré ich vlastnia, členovia tzv. jadrového klubu, sa nijako s ich likvidáciou neponáhľajú. Práve naopak, svoje arzenály naďalej zdokonaľujú, zatiaľ čo štáty bez atómových zbraní ich chcú, lebo veria, že monopolné postavenie jadrového klubu je hrozbou pre svetový mier.

Dvadsiate výročie černobyľskej katastrofy nám pripomína, že by sme nemali zabúdať na desivé ponaučenie, ktoré sa v roku 1986 svetu dostalo. Mali by sme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby všetky jadrové zariadenie boli bezpečné. Rovnako by sme mali začať vážne pracovať na vytvorení alternatívnych zdrojov energie.

Skutočnosť, že svetoví lídri o tejto nevyhnutnosti čím ďalej častejšie hovoria, naznačuje, že konečne začíname chápať ponaučenie z Černobyľa.

Autor: MICHAIL GORBAČOV(Posledný prezident ZSSR, je predsedom Gorbačovovej nadácie v Moskve a šéfom Medzinárodného zeleného kríža)