Václav Vašků sa venuje dokumentárnej fotografii, okrem Černobyľa fotil aj územia postihnuté výbuchom chemickej továrne v indickom Bhopále.
FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ
Český fotograf VÁCLAV VAŠKŮ dokumentuje súčasný život v oblasti Černobyľa, za čo získal druhú cenu v súťaži Czech Press Photo 2005 v kategórii Príroda a životné prostredie. Výstava jeho fotografií je v týchto dňoch v Univerzitnej knižnici v Bratislave, organizuje ju občianske združenie Za Matku Zem pri príležitosti 20. výročia černobyľskej havárie.
V minulosti ste pracovali ako žurnalista, dnes ako fotograf. Zameriavate sa na sprostredkovanie reality. Ako veľmi je pre vás dôležitá pravdivosť?
"Pravdivosť je jeden z hlavných imperatívov fotografa. Niekedy si človek praje, aby sa na scéne niečo udialo, aby sa niekto obrátil, urobil krok, pohol rukou. To všetko je nesprávne. Človek musí ticho čakať, až ten magický moment príde sám. Fotografia sa nedá znásilniť."
História reportážnej fotografie je plná slávnych mien. Je medzi nimi niekto, koho tvorbu obdivujete?
"Mám rád Roberta Capu a Wernera Bischofa. Z novších fotografov ma najviac oslňuje James Nachtway a tiež Antonín Kratochvíl, obidvaja z humanisticky orientovanej fotoagentúry VII."
Fotografovanie ľudského utrpenia vyžaduje veľa odhodlania. Akí ľudia sú tí, čo sa tejto práci venujú?
"Čo fotograf, to iná osobnosť, iný prístup. Niektorí vojnoví fotografovia sú poriadne drsní, ale pod týmto povrchom sú to väčšinou nesmierne citliví ľudia. Ako seizmograf."
V Českej republike ste sa vďaka fotografiám z Černobyľa stali známou osobnosťou. V Bratislave vašu výstavu v priestoroch Univerzity Komenského zamietol rektor a dekan Prírodovedeckej fakulty zas zamietol diskusiu s vami. Ako si vysvetľujete takýto prístup?
"Rozumiem tomu, ale je mi to ľúto. Jadrová energia je téma, ktorá rozdeľuje spoločnosť nielen na Slovensku, ale i v Česku. A Černobyľ je jej tieňom. Keď niekto stráži akademickú úroveň, bojí sa, aby sa nedostal do problémov, ale kde inde by sa mal viesť dialóg o kontroverzných problémoch, keď nie práve na akademickej pôde?"
V minulosti boli informácie o Černobyli prísne tajné, zahmlievanie faktov je však stále prítomné. Stretli ste sa s otvorenou cenzúrou?
"V Bielorusku bol zatknutý profesor Bandaževskij krátko nato, ako zverejnil svoje výskumy o vplyve cézia 137 na zdravie detí. Nakoniec bol odsúdený na osem rokov za údajnú korupciu. Amnesty International ho však uznala za väzňa svedomia a mnoho vedeckých organizácií na celom svete apelovalo za jeho prepustenie. To je veľmi vážna vec, evidentná snaha cenzurovať pravdu o Černobyle."
Väčšina vašich fotografií nesie príbeh a osud konkrétnych ľudí. Snažíte sa spoznať tých, na ktorých mierite objektív?
"Práve to mi pomáha. Snažím sa ľudí spoznať skôr, než ich fotím. Vypočuť si ich príbehy, vcítiť sa do ich situácie. Niekedy si však musím dávať pozor, aby som sa do toho nevložil priveľmi. Fotiť deti s rakovinou na onkologickej klinike bolo obzvlášť ťažké. Boli veľmi smutné. Snažil som sa ich pri fotografovaní rozptýliť, ale bolo mi pritom strašne."
V oblasti Černobyľa ste takmer stále vystavovaný radiácii. Aký má človek v prostredí neviditeľného ohrozenia pocit?
"Nesmiete na to myslieť. Zbláznili by ste sa. Vôbec neviem, čo si o tom myslia ľudia, ktorí tam musia pracovať. Vy prídete do Černobyľa na týždeň, na dva, maximálne na mesiac, ale oni tam pracujú celé roky."
V komentároch často používate pojem "bizarná krása". Ako by ste ju definovali?
"Keď dnes prídete do Černobyľa, obklopí vás zvláštne ticho a smútok. A tiež akási zvláštna krása. Je to majestát smrti. Ozvena dvadsať rokov starej tragédie tam skrátka stále vibruje vo vzduchu, ale musíte sa stíšiť, aby ste boli schopní ju zachytiť. Neviem, či sa mi to podarilo, ale aspoň som sa o to pokúsil."
Divé kone Przewalského boli do uzavretej zóny okolo Černobyľa vysadené pred niekoľkými rokmi z Ukrajinského národného parku Askania Nova. Stádo sa voľne pohybuje na ploche viac ako 3000 štvorcových km, preto je ťažké ich v zóne vôbec uvidieť. Na obrázku sú kone v okamihu, keď "pózovali" pred havarovaným reaktorom (Černobyľ 2005). FOTO - VÁCLAV VAŠKŮ
Autor: LENKA KUKUROVÁ(Autorka je výtvarná kritička)
