Erik Jakub Groch vystriedal viac povolaní, ale jeho profesionálny život sa vždy točil najmä okolo písania a vydávania kníh. Jeho knižná dielňa Timotej bola vychýrenou značkou. Pred niekoľkými rokmi na mesto aj na knižkovanie zanevrel a usadil sa v osade Uloža v Levočských vrchoch. Mnohých týmto rozhodnutím prekvapil, hoci uňho skôr ako u jeho generačných vrstovníkov boli predpoklady na to, že dospeje k nejakému závažnému životnému rozhodnutiu. O rok oslávi päťdesiatku - ako prednedávnom populárna televízna relácia Góly - Body - Sekundy.

Treba pripomenúť, že Erik televíziu nesleduje oveľa dlhšie ako dvadsať a noviny nečíta viac ako desať rokov. Dávnejšie smeroval k životu, do ktorého by nedoliehalo ničivé vyrušovanie, chaos, správy.

Erik Groch trávi veľa času nesnobsky, prechádzkami, nad knihami a literárnymi časopismi a nevie si vynachváliť vynález rádia. Pravidelne pripravuje relácie pre Slovenský rozhlas, takisto časopisecky uverejňuje aj svoje básne a svoje myšlienky vyjadruje v rozhovoroch, takže sa vlastne zo spoločenského života nestiahol.

Teraz žije v drevenici obrastenej žihľavou. Množstvo košických literátov dnes tvrdí, že Erik bol takmer ich sused a najlepší kamarát. Niektorým to s prižmúrením oka môžeme azda aj veriť. Život na vidieku môže byť za istých okolností len iným vyjadrením toho, čím citlivý človek žije v meste v hĺbke svojho sna. A sny sa na rozdiel od ľudí scivilizovať nedajú.

Básne Erika Grocha čítame, keď sa chceme dostať k tajnému znakovému písmu reči a krajiny, k slovám, ktoré sme poznali kedysi dávno a poznáme ich vždy, keď sme samými sebou. Sú to vlastne tie isté slová, ktorými hovoríme kedykoľvek, a predsa majú v básňach Erika Grocha iné, zmenené poradie a intenzitu. Sú to mená kvetov. Prastaré prírodné zhluky písmen lahodiace sluchu. Sú to verše, ktoré tento svet potrebuje, aby sa zachoval vo svojej odvekej úplnosti a mal aj udržateľné pokračovanie.

Odvíjajú sa v podobe nevtieravého prihovárania. Verš za veršom seba aj nás približujú k hraniciam deliacim myslenie od nemyslenia, deliacim vyslovené od nevysloviteľného.

Autor v nich podáva správu o sebe predovšetkým ako o človeku, bez cieľa podať túto správu aj hlučnejším a ukričanejším. Neupravuje svoje texty pre cudzojazyčné, nezrozumiteľné karaoke krikľúňov a kariéristov, neberie ohľady na absurdne súrne potreby bezohľadných.

Kolegovia od pera reagujú na aktuálne Erikovo rozpoloženie, presnejšie povedané - uloženie - dobre. Do Ulože ho chodia navštevovať z blízkej Levoče aj z ďalekého okolia, aj zo zahraničia, posielajú a nosia mu knihy na čítanie, časopisy aj svoje rukopisy. Pravidelne za ním chodia aj jeho tri deti, ktorým venoval poslednú básnickú knihu Druhá naivita. Sú v nej zobrané a nové básne a príbehy a kniha mala byť akýmsi zavŕšením jeho básnickej dráhy. No v nedávnom rozhovore pre jeden týždenník sa priznal, že presne dva dni potom, ako knihu definitívne dokončil, vypadli z neho ďalšie tri básne celkom proti jeho vôli.

Len si pozorne všímajme Erikove básničky. Trebárs aj tie, ktoré píše proti svojej vôli. Sú plné ľudí, rastlín, zvierat a nebeského vtáctva a všetci sú tu dokonale umiestnení. Človek je v plnom rozsahu autentická bytosť. A je to práve básnik, ktorý človeka umiestňuje do dokonalého sveta stále odznova a necháva ho prežívať veci, ktorým okrem dokonale umiestnených ľudí, básnikov, kvetov a vtáčikov nerozumie nik.

Autor: JÁN LITVÁK(Autor je spisovateľ)