Kňaz a správca obnoveného Kostola Matky Božej diskutuje so študentmi Obchodnej akadémie v Seredi.
"Kto stratil dôveru, opäť ju nájde pri pohľade na novovybudovaný Kostol Matky Božej." Týmto citátom začal pri našej návšteve svoje rozprávanie kňaz a správca kostola Stephan Fritz. Jeho poslaním je nielen slúžiť bohoslužby, starať sa o duchovný rast veriacich, ale aj dozerať na organizáciu života v kostole. Ten totiž nie je iba Božím stánkom, ale aj miestom koncertov, stretnutí, prednášok a, samozrejme, najnovšou turistickou atrakciou Drážďan. Pána Fritza sme požiadali o rozhovor.
Kostol Matky Božej je evanjelický chrám. Odkiaľ pochádza jeho zvláštne pomenovanie?
"Pôvodný kostol našej milosrdnej ženy vybudovaný podľa plánov Georga Bähra bol katolíckym chrámom zasväteným Panne Márii. Z toho názvu zostalo jeho zaužívané pomenovanie Frauenkirche."
Päťdesiat rokov ležal v ruinách, pripomínal ďalším generáciám hrôzy druhej svetovej vojny a vystríhal pred ďalším vojnovým besnením. Myslíte si, že už to nie je potrebné?
"Práve naopak! Novovybudovaný kostol je symbolom mieru a priateľstva, veď vznikol vďaka spolupráci, láske a priateľstvu viacerých krajín, ktoré prispeli na jeho obnovu. Príkladom je A. Smith, syn anglického letca, ktorý sedel v jednom z bombardérov. A. Smith je zlatníkom, z jeho dielne pochádza zlatý kríž na kupole ako symbol zmierenia krajín. Tým odovzdáva hlboké duchovné posolstvo ďalším generáciám."
Ako prijala verejnosť správu o vybudovaní nového kostola? Určite sa ozvali hlasy, že peniaze sa dajú využiť aj lepšie.
"Názory boli naozaj rôzne, môžeme ich rozdeliť do troch skupín. Prvou boli ochrancovia pamiatok, ktorí tvrdili, že ruinu uprostred mesta treba konzervovať, a nie rekonštruovať. Druhou skupinou boli tí, ktorí nechceli, aby bol kostol obnovený. Poukazovali na to, že milióny eur treba investovať do starších chrámov v Drážďanoch a celom Nemecku, pretože vzhľadom na svoj vek tiež potrebujú rekonštrukciu. Zvíťazila však tretia skupina, najpočetnejšia, ktorá podporovala novovýstavbu kostola ako symbol zmierenia v zjednotenej Európe."
Pri prehliadke chrámu sme si všimli, že má viac vchodov z rôznych svetových strán. Prečo?
"Už v pôvodných plánoch sa staviteľ zaoberal myšlienkou postaviť chrám pre všetkých ľudí. Dnes do tohto kostola nechodia iba evanjelici, katolíci, ale i ateisti a príslušníci iných vierovyznaní, belosi i černosi. Vchody sú teda symbolom rás a náboženstiev, ktoré sa v tomto chráme denne stretávajú, či už ako veriaci, alebo turisti."
Prečo ste sa stali kňazom v tomto kostole? Máte k nemu hlbší citový vzťah?
"Moja matka s rodičmi žila na okraji Drážďan. Počas známeho kobercového náletu na mesto 13. a 14. februára 1945 na vlastné oči videla jeho zničenie, požiar a zrútenie. Nikdy som si nepomyslel, že tu raz budem kňazom, veď ja som kostol poznal iba ako ruinu. Ale slúžiť Bohu a ľuďom v tomto nádhernom svätostánku je pre mňa cťou. S pokorou v srdci to vnímam ako Boží zámer."
Neobávate sa, že kostol sa stane viac turistickou atrakciou, koncertnou halou než svätostánkom?
"Nie. Život v kostole má svoje pravidlá. Každý návštevník, ktorý vojde do chrámu, cíti architektonicky stvárnenú vieru, je to viera citeľná aj bez slov. Tá dominuje i počas koncertov, prednášok a prehliadky chrámu. Keď si každý návštevník kúsok tejto viery odnesie so sebou, svet bude lepší, bude v ňom viac lásky a porozumenia."
Autor: Roland Filo, Michal Motolík, Roland Pethö, Pavol Terneny, Kamil Bubliš, Simona Derzsiová, Alena Zámečníková
