Vyšetrovateľom mníchovskej prokuratúry, ktorá preveruje podozrenie, že Slovák, dnes už 85-ročný nemecký občan, Ladislav Nižňanský sa dopúšťal vrážd a zúčastňoval sa na lúpežiach a vypaľovaní slovenských dedín, by výrazne pomohla výpoveď dôchodcu z obce Ostrý Grúň Františka Debnára. Ten na stretnutie s Nižňanským nikdy nezabudne – zázrakom ho prežil, ako jediný zo sedemčlennej rodiny a ako jeden z desiatich z celej obce.

Do Mníchova sa však už František Debnár nechystá. „Už by som tam ani nedošiel. Nemám ani pas a všetky moje výpovede sú zachytené. Keby som ho stretol po vojne, sám by som mu bol katom,“ hovorí dôchodca. „Dnes by som sa ho opýtal, či má svedomie a či sa mi dokáže pozrieť do očí.“

František Debnár len s veľkou nevôľou a smútkom spomína na Nižňanského, veliteľa slovenskej jednotky protipartizánskeho komanda Edelweiss. Keď spolu so šesťsto ozbrojenými mužmi vstúpil 21. januára 1944 do Ostrého Grúňa, mal Ferko Debnár trinásť rokov, rodičov, štyroch bratov a sestru. Po jeho odchode zostal sám.

„Ako dátum potrestania dedín v Kľakovskej doline za pomoc partizánom stanovili Nemci 21. január. Bola nedeľa asi pol piatej ráno, keď sa nemecká hliadka neďaleko nášho domu stretla so štyrmi partizánmi. Stáli sme so starším bratom pri bráničke nášho domu,“ spomína starý pán.

Po niekoľkých výstreloch partizáni ušli do hôr a do dediny vstúpil Edelweiss pod vedením kapitána Nižňanského. „Všetkých nás vyviedli a sústredili pred naším domom. Mnohí boli v januárovej zime oblečení len v tom, v čom spali. Poprosil som osobne Nižňanského, aby ma so súrodencami pustil domov. Chceli sme sa lepšie obliecť. Zobral som na ruky 14-mesačného brata a Nižňanský súhlasil.“

Medzitým do Ostrého Grúňa prišli dve obrnené a jedno osobné auto, z ktorého vystúpil gróf major Thun, nemecký veliteľ Edelweissu. Nižňanský mu podal hlásenie.

„Thun vošiel do domu, kde ešte boli všetci moji súrodenci. Počuli sme výstrely a vznikla panika. Vedeli sme, čo sa bude diať.“ František Debnár vošiel do domu hneď za svojou matkou a ďalšími dvoma ženami. Na zemi uvidel mŕtve telá. Thun najprv povedal po nemecky „modlite sa“ a pokračoval v streľbe. Padli všetky ženy vrátane pani Debnárovej.

„Asi sa im snažil streliť do hláv, takže guľky ma minuli. Spadol som na zem. Privádzali ďalších a tí padali na mňa. Uvažoval som, či zomriem pod hromadou mŕtvol, alebo ma zastrelia. Po centimetroch som sa dostal spod tiel a zostal som pod posteľou.“

Keď bolo tiel v izbe už veľa, Thun pokračoval v kuchyni a na dvore. Sedemdesiattri ľudí z domčeka Debnárovcov už nikdy nevyšlo. Nemci sa aj s Nižňanským presunuli do Kľaku. Tam zahynulo o jedenásť ľudí viac vrátane trojmesačného dievčatka.

„Streľba utíchla. Po chvíli som videl, ako sa jedna žena vyhrabáva spod hromady mŕtvol. Bola ťažko ranená. Strelili jej do zátylku a guľka jej vyšla ľavým okom. Rozhodol som sa, že aj ja ujdem.“

Cestou z izby Ferko Debnár objavil telá otca a brata. Už nežili. „Pobozkal som ich. To bolo jediné, čo som ešte dokázal.“ V snehu sa prebrodil na samotu pri susednej dedine. Rodine povedal, čo sa stalo, a nejaký čas zostal u nej.

Potom sa pretĺkal životom cez detský domov až po učňovské roky u živnostníka. „Pre všetkých sme boli len darmožráči,“ hovorí o prvých rokoch po vojne.

Dva roky po vojne polícia pátrala po kolaborantoch. Vypočúvali aj Debnára. V roku 1947 sa ako svedok dostal aj pred Národný súd v Bratislave, kde vypovedal v procese s prezidentom Tisom a ministrom vnútra Machom.

„Ubytovali nás v hoteli. V deň procesu ma umiestnili na samotku, aby som sa nemohol s nikým rozprávať. Myslím, že to bolo 12. februára, keď som stál v súdnej sieni pred mikrofónom a nakrúcala ma tajná kamera. Neskôr sa ten dokument premietal v kine ako žurnál pred filmom. Najprv som vypovedal ja. Potom sa sudca opýtal Tisa, či vedel niečo o akcii v Ostrom Grúni a Kľaku. Odpovedal, že nie. Vtedy sa postavil Šaňo Mach a povedal, že vedel, lebo 22. januára, teda na druhý deň po vraždení, Tiso o akcii informoval vládu.“

František Debnár sa po nástupe komunizmu pretĺkal, ako vedel. Pracoval v obchode so zeleninou, robil sprievodcu v autobuse a nakoniec strážnika. Jediné, čoho sa od štátu dočkal, bola medaila pri 20. výročí SNP. Dnes, ako hovorí jeho manželka, žijú na hranici chudoby. Vojnové siroty údajne štát nezaujímajú.

DANIEL VRAŽDA