Dionýz Andrássy nedbal na hnev svojej rodiny a šľachtické konvencie, oženil sa s neurodzenou Františkou. Rodičia ho vydedili, ale bez peňazí dlho nezostal - keď zomrel jeho mladší brat a neskôr aj otec, celý majetok najbohatšieho uhorského rodu pripadol jemu. Spolu s Františkou ho začal rozdávať.

Na 19. storočie to bol celkom netradičný príbeh. Dokonca sa s ním spája legenda, že medzi Dionýzom a Františkou bol nezvyčajne pekný vzťah. Režisér a scenárista Alois Ditrich život dvojice oprašuje a vysvetľuje v celovečernom hranom dokumente Vôľa a predstava manželov Andrássyovcov. Zajtra večer ho vysiela STV.

"Pri pátraní sme zistili, že ich vzťah zas až taký romantický nebol. Každopádne však Františka pobádala Dionýza, aby peniaze rozdávali tomu, kto ich potrebuje. A Dionýz sa do toho pustil s veľkou vervou. Keď Františka zomrela, dal jej postaviť pomník," hovorí Ditrich.

Dobročinnosť Andrássyovcov zasiahla Maďarsko, Rakúsko, na Slovensku sústredili svoju pomoc v gemerskom regióne, hoci sa tam sami príliš nezdržiavali. Ditrich vraví: "Gemer bol vtedy akýmsi Švajčiarskom. Všetko tam bolo zabezpečené a fungovalo. Andrássyovci pomáhali, kde mohli, dokonca aj obetiam právnych sporov. To bolo naozaj nezvyčajné."

Vo filme odznie, že Andrássyovci rozdali 40 až 50 miliónov, režisér ešte dopĺňa: "Mne sa na tom páči, že to vychádza na dnešných 450 miliónov korún. Ale nikto nám ten odhad oficiálne nepotvrdil, preto sme sumu nechali len v dobových peniazoch."

V dokumente nás životom Andrássyovcov sprevádza študent Július Barczi a o niekoľko generácií starší historik Ivan Chalupecký. "Július je nesmierne šikovný chlapec, veľmi veľa vie. Manželom sa venuje už dlho, je z nich úplne hotový. Doktor Chalupecký sa zas vyzná v archívoch, kvôli filmu čítal a prekladal literatúru v maďarčine, nemčine a švabachu," hovorí Ditrich.

Okrem nich vo filme vystupujú amatérski herci: "Dobových fotografií Andrássyovcov je veľmi málo, na kastingoch sme hľadali ľudí, čo by sa na nich podobali." Ditrich vyvoláva prítomnosť manželov aj tým, že ich činy či pocity ilustruje archívnymi zábermi z rôznych hraných i dokumentárnych filmov. "Raz sme potrebovali nájsť nejakú ženu, ktorá vstáva z postele, ale v takom zábere, kde jej nevidieť do tváre, inokedy sme hľadali turecké boje. Na také niečo, pre niekoľko sekúnd, sme museli prejsť aj 13 dielov jedného seriálu."

Prácne hľadanie v archívoch a skladanie faktov trochu komplikovalo nakrúcanie, film bol hotový až po roku a pol. Alois Ditrich bol rád, že pri práci narazil aj na iné, zaujímavé dokumenty: "V baníckom múzeu v Rožňave sa nám podarilo nájsť farebné (nie kolorované!) zábery zo vstupu vojsk v šesťdesiatom ôsmom. Nikto ich ešte nevidel, už by ich chceli aj do iných filmov, ale my ich nedáme!," smeje sa.