Je to spolužiačka ešte z gymnázia, zaľúbili sa do seba už v prvom ročníku. Dlho mi nepovedal, že jeho dievča má vážne problémy so srdcom. Priznal to, až keď sa jej stav zhoršil natoľko, že musela dostať náhradné srdce. Bola som šokovaná. Inku som si obľúbila, takže som sa o ňu tiež veľmi bála. To som si však vôbec nevedela predstaviť, čo transplantácia obnáša. Jednu chvíľu to dokonca vyzeralo, že neprežije, prešla ťažkou krízou. Roman bol pri nej, koľko sa len dalo. Pôsobilo to na neho veľmi zle, schudol, bol vystresovaný.
Našťastie, Inka sa z najhoršieho dostala a začala žiť normálnym životom. A teraz mi syn povedal, že sa rozhodli zosobášiť. Zaskočilo ma to. Keďže som sa ocitla tak blízko človeka s transplantovaným srdcom, začala som sa o transplantácie zaujímať viac, a čo som sa dočítala, ma neupokojilo. Dozvedela som sa, že zďaleka nie je vyhrané, celý život treba brať lieky s vedľajšími účinkami, no aj tak môže srdce zlyhať. A čo potom? Znovu sa budú opakovať všetky tie horory, mučivá neistota? Navyše, Roman miluje deti, chodí do táborov robiť inštruktora a vždy hovoril, že raz bude mať veľa synov. Lenže, môže mu ich žena s transplantovaným srdcom dať?
Hanbím sa za takéto úvahy, viem, že sú sebecké, Inku mám naozaj rada. No jednoducho, mám o syna materinský strach, ktorý to prebíja. Nechcem, aby žil celý život v strese, v najhoršom prípade prežil tú najväčšiu tragédiu, ktorú sa bojím aj nahlas vysloviť. Samozrejme, o svojich čiernych myšlienkach mu nehovorím, iba mu vravím, že na ženenie je primladý, nech najprv skončí vysokú školu. On však trvá na svojom, verí, že vo dvojici problémy prekonajú. Lenže ja viem, že život dokáže byť krutý. Sama som vdova, o muža som prišla krátko po Romanovom narodení. Zomrel na leukémiu.
Čo mám robiť? Mám zo svadby strach, a zároveň má trápia výčitky svedomia, že som zbabelá a pred Inkiným uprednostňujem synovo šťastie. A asi aj moje, lebo túžim, aby som raz mala vnukov. Neviem, ako sa mám zachovať. Mám sa snažiť uchrániť syna od náročného a stresujúceho života s chorou ženou, alebo, hoci s tým nesúhlasím, nemiešať sa mu do života? Ak sa však rozhodnem pre druhú možnosť, ako sa mám vyrovnať so strachom z budúcnosti, kvôli ktorému nemôžem spávať?
Irena
Milá Irena,
je zvláštne, ako sa osud zahráva, ak to, čím prešli rodičia, vstupuje do života detí. Máte za sebou časť života s chorým mužom, a napriek trápeniu, ktoré ste pri ňom iste prežívali, ste ho neopustili a pravdepodobne vám to ani nenapadlo. Mali ste na to dôvody, prečo ste s ním ostali až do konca. A iste ste mali dôvody aj na to, prečo ste sa po jeho smrti rozhodli žiť sama so synom. Bolo to vaše rozhodnutie a žili ste tak aj napriek tomu, že možno aj vaši rodičia mali inú predstavu o vašom živote.
Váš syn sa zamiloval do ženy, s ktorou už prežil dotyk so smrťou a určite už poznal mnohé obmedzenia, ktoré takýto vzťah prináša. Napriek tomu chce byť pri nej ešte bližšie. Má na to vlastné dôvody a právo pre takýto krok sa rozhodnúť, aj keď vy máte o jeho živote inú predstavu.
Pýtate sa, čo máte robiť, a napísali ste aj možnosti, ktoré pre seba vidíte. Ponúkam vám svoj pohľad k týmto alternatívam.
Máte sa snažiť uchrániť syna od náročného a stresujúceho života s ťažko chorou ženou, alebo sa mu nemiešať do života?
Každá matka sa snaží chrániť svoje deti, snaží sa pre ne vytvoriť také podmienky, aby čo najmenej trpeli, aby boli šťastné. Matky to chcú robiť aj vtedy, keď sú deti už dospelé. Pravdou však je, že sa nedá chrániť dieťa pred jeho vlastným životom. Neochránili ste syna pred tým, aby stretol dievča s chorým srdcom, neochránili ste ho, aby sa zamiloval do ženy, ktorá bude celý život svojou chorobou obmedzovaná. A pravdepodobne ho neochránite ani pred všetkým tým, čoho sa bojíte, pred životom v strese, ani pred tým, aby v najhoršom prípade neprežil tú najväčšiu tragédiu. Neochránili ste ho, pretože to sa nedá. A rovnako ho nemôžete ochrániť pred tým všetkým, čo by ho čakalo, keby Inku opustil.
Čo však môžete, je hovoriť so synom, ale aj s Inkou o tom, prečo vás ich rozhodnutie zobrať sa zaskočilo. Hovorte s nimi aj o svojich obavách, ktoré sú podložené vašou skúsenosťou z čias, keď ste sa starali o chorého muža. A určite treba hovoriť aj o tom, kto bude financovať mladú rodinu, keď syn ešte študuje, kde budú bývať, a o iných veciach, ktoré súvisia s ich spoločným životom a môžu zasahovať aj do vášho života. To sú rovnako dôležité otázky ako tie, o ktorých píšete. Podľa mňa je dobré, ak budú o vašich obavách vedieť, ak budú vedieť, v čom môžu s vami rátať, a v čom nie.
Ako sa vyrovnať so strachom z budúcnosti?
Osudom matiek je stáť pri deťoch v ich radostiach, ale aj bolestiach a trápeniach. Materinská láska je často o odvahe stáť pri deťoch, aj keď to bolí. Vy teraz stojíte pred problémom, ako sa vyrovnať s tým, keď to bolí. Pozrime sa na to bližšie.
w Podľa mňa vás bolí predstava o "tragickej" budúcnosti vášho syna. Čierne myšlienky zahalili vašu myseľ natoľko, že nevnímate zdroje synovej radosti a šťastia. Vyrovnať sa so strachom predpokladá zmeniť postoj a čierne myšlienky nahradiť inými. Skúste sa vrátiť do čias, keď ste si Inku obľúbili, a nevedeli ste ešte, že je chorá. Skúste sa zamyslieť nad tým, prečo ju máte rada. Možno zistíte, že je veľa dôvodov vidieť v synovej budúcnosti radosť a šťastie.
Ktovie, ako to dopadne. Ktovie, ako život s obmedzeniami rozvinie u vášho syna a Inky ich schopnosť tešiť sa a byť šťastní z každého prežitého dňa. Aj o to však v živote ide, byť s niekým a tešiť sa z každej chvíle, ktorú môžeme spolu prežiť.
w Podľa mňa je zdrojom vašej bolesti aj sklamanie z toho, že sa možno nenaplnia vaše predstavy o vnúčatách. Vyrovnať sa so strachom z budúcnosti predpokladá, že sa začnete starať o vlastnú budúcnosť, tak, aby ste neboli závislá od synovej budúcnosti. Možno prišiel čas začať hľadať nové zdroje vlastného šťastia. Ak sa vám to podarí, pomôžete aj synovi. Odbremeníte ho totiž od toho, aby sa cítil zodpovedný za vaše šťastie, za šťastie matky, ktorá zostane sama, bez syna a možno aj vnúčat.
