Náš syn Roman chcel odmalička psíka. Keďže sme žili v paneláku, boli sme obaja so ženou proti. No keď deti vyrástli a my s manželkou sme odišli pracovať do zahraničia, prvé, čo Roman urobil, bolo, že si vysnívaného psa predsa len kúpil.
Osemtýždňové šteniatko boxera, zvláštne tým, že bolo biele, objavil na Detve. Marcel zostal posledný z vrhu a chceli ho utratiť. Asi vycítil, že nový pán mu zachránil život, a tak vzniklo medzi nimi neuveriteľné puto. Marcel poslúchal Romana na slovo a vedel sa tváriť tak múdro, že človek len čakal, kedy začne rozprávať. Jeden bez druhého nemohli existovať, Marcel bol aj na Romanovej svadbe, a na tú príležitosť dostal krásny čipkovaný obojok.
V decembri 2004 sme sa vybrali k synovi osláviť jeho tridsiate narodeniny. Atmosféra na návšteve však bola akási zvláštna, ťaživá. Keď sme dopili kávu, Roman nám oznámil, že lekári mu zistili rakovinu lymfatických uzlín. Vtedy sme ešte netušili, čo je Hodgkin. Až keď sme videli komplikovanú liečbu, opakované chemoterapie, ktorým sa podroboval vyše roka, naplno sme pochopili, aká je to vážna choroba, hoci nádej na úplne vyliečenie je dosť veľká.
Pre celú rodinu to bolo ťažké a smutné obdobie. A navyše sa začala súbežne odvíjať ešte jedna tragédia. Zhruba mesiac predtým, než lekári diagnostikovali synovi chorobu, začal sa Marcel správať akosi čudne. Syn už vtedy rapídne chudol a strašne sa potil a práve vtedy prestal Marcel žrať. Len sa na syna díval smutnými očami, akoby naznačoval, že čosi nie je v poriadku. Napokon s ním Roman navštívil veterinára a ten mu oznámil, že pes má rakovinu. Ubezpečil nás, na ľudí je neprenosná, že so synovým zdravotným stavom to nemôže mať žiadnu súvislosť.
Napriek naordinovaným liekom začal Marcel rapídne chátrať a jeho stav sa zhoršoval o to viac, o čo vážnejší bol stav nášho syna. Po ťažkej liečbe sa síce Romanov stav stabilizoval, ale stále mu bolo veľmi zle. A keď bol na tom najhoršie, vyčerpaný a zoslabnutý, stalo sa čosi, čo nikdy predtým. Marcel sa podhrabal pod múrik a ušiel. Vyzeralo to, akoby sa už nevládal dívať na pána ničeného chemoterapiami.
Bol preč celý deň, no potom sa vrátil. Odvtedy sa synov stav začal pomaly zlepšovať, no Marcelov presne naopak. Až napokon, pri jednej z posledných synových chemoterapií, uhynul.
Viem, že to znie trochu mysticky, ale čo my ľudia vieme, čo sa odohráva v psej hlave? Sú veci medzi nebom a zemou a pre našu rodinu je to tak, akoby Marcel prevzal na svoje plecia synove utrpenie. Akoby robil všetko preto, aby teraz on zachránil život svojho pána, ktorý ho pred rokmi zachránil od istej smrti. Jeden z nich musel zrejme zo sveta odísť a on dobrovoľne vzal na seba to, čo nie sme schopní doteraz ani nahlas vysloviť. A ak to tak aj nie, tak je aspoň isté, že svojou oddanou láskou, ktorú do posledných chvíľ prejavoval svojmu pánovi, držal Romana pri živote, dával mu silu, aby to nevzdal a určite prispel k jeho uzdraveniu. Veď už starí Gréci aj Rimania verili, že pes je aktívnym zdrojom uzdravovania ľudí.
Dnes je náš syn už, našťastie, v poriadku a dokonca si domov doniesol nové
šteniatko boxera. Fin je klasickej hnedej farby a všetci ho máme veľmi radi. No Marcel bol len jeden a nikdy na neho nezabudneme.
