Viktor Szaló sa narodil

15. júla 1920, v Imeli, okres Komárno, bol teda občanom Československej republiky. Keďže býval na maďarskom území, v rokoch 1943 - 1945 ho povolali do maďarskej armády. Druhého apríla 1945 sa na cvičení v meste Ips dostal s celým útvarom do ruského zajatia, kde oddiel zadržali a transportovali cez mesto Šoproň (Maďarsko) a Fokšany (Rumunsko) do zajateckého tábora Kijev-Darnica na území bývalého Sovietskeho zväzu. Naposledy bol v lágri 7062/2, kde veľmi ťažko pracoval, v období 12. mája 1945 - 23. decembra 1948.

Po viac ako 55 rokoch sme pri rekonštrukcii otcovho rodičovského domu našli na povale rôzne doklady a takmer zázračne zachovanú korešpondenciu zo zajateckého tábora. Otec pred nami takmer nikdy nehovoril o zverstvách, ktoré v lágroch zažil, nemáme o tom žiadne záznamy, okrem spomínanej korešpondencie, ktorú kedy-tedy mohol napísať svojim najdrahším. Určite mali zakázané otvorene písať, ako sa majú, ale vždy na Vianoce, keď sme už spolu sedeli za bohato prestretým vianočným stolom, sa rozplakal, spomínajúc, čo všetko počas zím a Vianoc v lágroch prežíval a ako málo jedla mali. Vždy sme z toho boli veľmi smutní a plakali sme spolu s ním. Otec tvrdil, že keby nebol v pracovných táboroch v takom mladom veku a v dobrej fyzickej kondícii, nevrátil by sa. Mali sme to šťastie, že sa vrátil, našiel si našu mamu, mali spolu päť detí a žili sme si spolu krásne harmonicky až do ich smrti. Ako spomienka na lágre zostal otcovi zvláštny celoživotný zvyk: nebolo dňa, aby si neodložil kúsok suchého chleba - vraj na zajtra, veď nevieš, či zajtra dostaneš a či nebudeš hladovať.

RNDr. Anton Szaló, CSc., Trnava

Mnohí z vás si uchovávajú podobné spomienky na už nežijúcich blízkych, dokumenty o minulosti. V rodinách sa zavše s pietou, zavše rozpačito prekladajú z miesta na miesto fotografie a rôzne písomnosti z čias prastarých mám, otcov, strýkov, tiet, známych. A o tie ide: Zachráňme spoločne, čo sa ešte dá.

Čo konkrétne máme na mysli?

Fotografie obyčajných i nekaždodenných verejných udalostí (slávnosti, divadelné predstavenia, majálesy, vojenské prehliadky, športové podujatia). Fotografie zo súkromného života, najmä z rôznych činností. Zábery pamätníkov, sôch, ktoré už nejestvujú, dobových dopravných prostriedkov, prírodných pamiatok. Pohľadnice i listy z čias mierových i z prvej a druhej svetovej vojny, z vojenčiny i zo zámoria, od tých, čo tam odišli. Písomnosti, ako sú úradné oznámenia, osobné doklady, súdne rozhodnutia, zaujímavá súkromná i obchodná korešpondencia, denníky, pamätníky - slovom všetko, čo vydá svedectvo o dobe, o človeku v nej.

Tu treba vysloviť dve dôležité prosby: Bez určenia KTO je na fotografii, ČO zobrazuje, z AKÉHO obdobia pochádza, k ČOMU sa viaže a prípadne bez ďalších širších informácií, dalo by sa povedať príbehov, fotografia či písomnosť nie je dokumentom, nemá výpovednú hodnotu a nemožno ju použiť. Okrem toho, každý dokument treba na rube očíslovať, označiť menom majiteľa či odosielateľa a v osobitnom sprievodnom liste napísať k číslu spomínaný popis, "príbeh". Ide o obdobie prvej polovice 20. storočia. A ešte niečo, nekvalitné xerokópie nie sú reprodukovateľné.

Ako to, čo pošlete, použijeme?

Obsahovo najzaujímavejšie a najoriginálnejšie materiály uverejníme na stránkach SME, čo bude istotne uznaním úsilia o ich záchranu. Ak pošlete pútavý materiál, neskôr z neho vznikne zaujímavá a originálna publikácia.

Kam posielať materiály?

Vydavateľstvo Q 111, J. C. Hronského 4, 831 02 Bratislava; e-mail: Q111@stonline.sk