Má rád literatúru, výtvarné umenie, film, všíma si vedu. V Detskom mestečku Zlatovce už dvadsaťpäť rokov učí deti hudbe. Skladateľ, pedagóg, moderátor, dramaturg, scenárista. Zajtrajšia svetová premiéra pôvodného diela skladateľa JURAJA HATRÍKA na pôde Slovenskej filharmónie je príležitosťou na rozhovor.

V čase normalizácie ste museli opustiť Zväz skladateľov. Pre hudbu?

„Musel som odísť zo zväzu aj zo školy, ale nebolo to pre hudbu. Nemal som imidž aktuálneho experimentujúceho autora, a tak som aj so svojou hudbou zostal bokom.“

Kedy sa začali vaše diela znovu hrať?

„Orchestrálna poéma Da Capo al Fine spolu s monodrámou Denník Táne Savičevovej boli prvými vecami, ktoré sa hrali v roku 1976 v Slovenskej filharmónii a na Bratislavských hudobných slávnostiach. Ale zákaz vyučovať bol dôsledný a trval dlhšie.“

Zajtra premiérovo odznejú Litánie okamihu. Aké je to dielo?

„Je to symfonická báseň nazvaná podľa poézie súčasného švédskeho básnika Arthura Lundquista. Vyjadruje plynutie času a jeho premeny, ktoré človeku v jednotlivostiach unikajú. Pointa je, že okamih je to jediné, čo máme a neustále strácame.“

Máte taký pocit?

„Mám pocit, že mi život uniká medzi prstami. Pocit straty, že človek odchádza, sa rodí hádam s vekom, chorobou, indispozíciou, nešťastím alebo neuspokojenosťou. Je to pre mňa čosi nové. Vždy som veril na ideály, veril som na projekty. Človek musí mať ideu, ktorú uskutočňuje.“

A zrazu Litánie okamihu?

„Dospel som k tomu, že človek sa nemôže spoliehať na to, čo bude. Lebo toho, čo bude, je čoraz menej a toho, čo bolo, je zase priveľa, takže sa to niekedy ani nedá uniesť. Jedinou medzierkou, cez ktorú sa dokážeme pozrieť do svetla a pocítiť šťastie, je okamih, prítomnosť. Vážim si ju stále viac.“

Čo máte najradšej?

„Keď sa dielo rodí, to je najväčšia slasť. Keď to v človeku začne komponovať a keď pocítim, že som čosi rozbehol.“

A čo potom, keď má dielo premiéru?

„Je to príjemné, ale nie až natoľko.“

Veľa sa venujete estetickej výchove detí, kompozíciám pre ne. Ste s nimi štastný?

„Záujem o deti sa zrodil zo základu, na ktorom spočíva celý môj život. Týka sa to nielen kompozícií pre ne. Zistil som, že to detské predstavuje podstatu mojej tvorivosti. Dieťa sa chce hrať, je to sila, rozprávka, archetyp, čosi večné. V mojom živote je preto aj veľa intuitívneho, mnohé veci nedržím v rukách, som ovládaný snami, predstavami, túžbami.“

Čo je pre vás dôležité v umení?

„Vzťah k literatúre, robil som hudbu na Wilda, Thákura, biblické texty, ale aj na texty autentické, neliterárne. Rád používam rozprávku ako princíp vyjadrenia, žáner, cez ktorý sa prejavujem ako umelec. Veľmi rád mám film a divadlo.“

Film ako vytúžená syntéza?

„Prekáža mi, že európsky film sa vzdáva svojich pozícií. Cením si úsilie Francúzov pestovať povedomie európskej kontinuity a identity. Nielen vo filme. Vítam napríklad, keď Francúzsky inštitút privezie dobré pohybové divadlo, alternatívne umenie. Som vtedy hrdý, že som Európan. Toho by sme sa nemali vzdávať. Európa vznikala vzájomnými prienikmi a bola založená na neustálej infiltrácii kultúrnych vplyvov.“

A slovenský podiel v tomto kontexte?

„Slováci si musia nájsť svoje miesto. Zvykol som vnímať slovenský ľudový idióm s nedôverou.“

Prečo?

„Lebo bol zneužívaný. Cítim však jeho archetypálnu silu. A nemyslím tým obdiv k rustikálnosti.“

A čo?

„Máme čosi, čo je špecifické, čo je však silno prekryté a možno aj zdeformované. Boli sme koberčekom, cez ktorý prechádzali dejiny, a pritom nebol nikdy cieľom putovaní. Aj to je pre Slovákov dôležité - stopy tých, ktorí tadiaľto prešli. Bol by som rád, keby sme konečne dokázali byť cieľovou stanicou, nielen koberčekom.“

Dokážeme to?

„Parafrázujúc Tatarku, ktorý v totalitnom režime poukázal na nebezpečenstvo démona súhlasu, si myslím, že paradoxne je naším hlavným nepriateľom v tejto situácii démon úspechu - úspechu za každú cenu. Mali by sme sa ho zbaviť.“

VIERA POLAKOVIČOVÁ

(Autorka je muzikologička)