25. 5. 1935 - 26. 6. 1973
Už na VŠMU jej hovorili: Dievča s krásnymi očami
"Každému učarovala krásou. Jej veľké úprimné oči blýskali ihravými svetielkami zorničiek. Vždy upravená, voňavá, rovnako pripravená zo srdca sa zasmiať, ako vecne riešiť akýkoľvek problém." Taká bola herečka Eva Poláková podľa prof. Juraja Svobodu.
Posledný raz stála na javisku Novej scény 17. júna 1973. Deväť dní po premiére a mesiac po 38. narodeninách Eva Poláková umrela.
"Viem, že nebudem dlho na svete, život však chcem naozaj žiť a vychutnávať dovtedy, kým mi bude darom," hovorievala svojim blízkym. Od narodenia mala totiž srdcovú chybu a pretože pochádzala z lekárskej rodiny dobre vedela, že by sa mala šetriť.
"Existencia prežitá v takom geste a intenzite, to je ako zažiarenie hviezdy, ktorá sa spálila a spadne," povedal o nej Ladislav Chudík.
Eva Poláková vyštudovala herectvo a začínala v Košiciach, kde bola dva roky členkou činohry Štátneho divadla. Tam sa zoznámila so svojim budúcim manželom, v tom čase umeleckým šéfom tohto divadla Jajom Pálkom.
Po dvoch rokoch - v roku 1961 - prešla do Činohry SND v Bratislave, kde zotrvala s výnimkou jednej sezóny, počas ktorej nasledovala manžela do Ostravy, až do smrti. Počas trinástich sezón hrala v 30 divadelných hrách a v desiatich slovenských filmoch.
V SND žala úspech za úspechom. Profesor Svoboda potvrdzuje, že išlo o takmer závratnú kariéru ženy, ktorá sa pri práci takmer spaľovala. Trpiaca Saša v Ivanovovi, pôvabná Feliciána v Učiteľovi tanca, ústrkom vystavená Varia vo Višňovom sade. Ako napísal v tom čase Ladislav Čavojský - herecké umenie Evy Polákovej nebolo v mnohorakosti príležitostí, ale v ich dôkladnom využití.
V úlohách naiviek či krásavíc sa neobjavovala - mala ženský pôvab a mužské cnosti, bola " mužná v odvahe a súcite". Sebavedomá ale nie vystatovačná, sčítaná bez vypočítavosti.
Portrét Evy Polákovej zo študentských čias uchovával Janko Borodáč vo svojom súkromnom archíve.
S rozkošou lúštila krížovky, čítala detektívky a napriek výstrahám lekárov veľa fajčila, nestránila sa slnka, ani fyzickej námahy.
Písali o nej, že hrá celým telom, každým gestom, pohybom ruky a výrazom očí. "Túžila som rýchlo dozrievať, starnúť, pretože som verila, že starnutie bude znamenať cestu za charakterom, za silnou dramatickou postavou," hovorila, keď mala tridsať.
Necelé dva týždne pred smrťou - nezradilo ju choré srdce, ale praskla jej cievka v hlave, sa v kaviarničke stretla s priateľom zo študentských čias hercom Ivanom Rajniakom. Veselo spomínali na študentské časy, aj na spoločné divadelné začiatky. Čierne okuliare si však nádejná herecká hviezda vtedy z tváre nezložila. Možno už vtedy bola príliš unavená.
1971 Páni sa zabávajú (TV)
Zaprášené histórie (TV)
A. C. Dauphin zasahuje (TV)
1966 Canarisova krvavá hviezda
1965 Námestie svätej Alžbety
Smrť prichádza v daždi
1963 Ivanov
Smrt si říká Engelchen
1961 Vždy možno začať
1959 Skaly a ľudia
1957 Posledná bosorka
Autor: Spracovala: Barbora Laucká
