Buzgó sa volá aj vyvieračka, vďaka ktorej sa rožňavským jaskyniarom podarilo v roku 1964 nájsť kráľa kvapľov. Postupovali vtedy proti prúdu vyvieračky.
„Keď sme v roku 1998 otvárali hostinec, nemuseli sme vymýšľať. Nazvali sme ho Buzgó. Nedokážem si predstaviť žiaden iný názov pre zariadenie, ktoré by nemalo byť len obyčajnou dedinskou krčmou,“ hovorí spolumajiteľ útulného podniku uprostred dediny Štefan Ulman.
Podnikateľ, rezbár a lokálpatriot z dreva vystrúhal do krčmy stoly, stoličky, zariadenie, vyzdobil trámy na prístrešku, zábradlie na verande. Uprostred dvora stojí starý rebrinák, celý hostinec sa topí v kvetoch. Miestni sú pohostinní, a tak sa tu schádzajú aj ľudia z okolitých dedín.
„Predtým tu bola stará krčma a obchod, sklad. Patrilo to Jednote a dom skoro spadol. Vedľa bol starý kultúrny dom, ktorý postavili občania svojpomocne v roku 1928 ako prvý v Gemeri. Aj jemu hrozila totálna devastácia. Našťastie, podarilo sa nám ho zachrániť. Rád by som v ňom zriadil ubytovanie pre turistov,“ usmieva sa Pišta Ulman, dušou skôr rezbár, umelec ako krčmár.
Vyučený stolár a rezbár hovorí, že každé pohostinstvo nesie pečať svojho majiteľa. Sem preto radi chodia výtvarníci. Buzgó zažil už nejednu vernisáž, jeho steny zdobili diela maliarov azda z celého východného Slovenska.
Momentálne je však jaskyňa zavretá a vychýrený hostinec tiež. „Musíme sa so spoločníkom dohodnúť ako ďalej. Krčma by nemala byť len o ožieraní sa. Ľudia majú právo posedieť si v kultúrnom prostredí. Nestačí poutierať pred štamgastom pooblievaný stôl a naliať mu ďalší pohárik. S tým by som sa v živote neuspokojil. Do krčmy ako do každej inej firmy treba neustále investovať. Nielen peniaze, ale aj čas, energiu, dušu.“
V lete sem prídu košickí výtvarníci, Ulman by rád zorganizoval aj letný tábor pre výtvarne nadané deti z okolitých dedín. „Rád by som otvoril čím skôr. Nerád by som ostal v hanbe.“
