V osudnú sobotu boli bratia Milan a Mirko spolu pracovať vo vinohrade, kde popíjali. Fľašu si doniesli aj domov. Bol už večer, keď 36-ročný Miroslav povedal „niečo drzé“, čím nahneval o päť rokov staršieho Milana. Ten schmatol kuchynský nôž a súrodenca sediaceho na okraji postele pichol. O niekoľko minút bolo po ňom.
Milan sa rozhodol svoj hrozný čin zamaskovať. Uložil brata do postele, utrel mu krvácajúcu ranu, zalepil ju leukoplastom a natiahol mu tričko.
K tete, ktorá býva vo vedľajšom dome, zašiel v nedeľu ráno. Povedal len, že brat umrel. Privolali lekárku. Tá konštatovala smrť z nezistených príčin a navrhla súdnu pitvu.
V pondelok si po staršieho brata prišla polícia. Nezapieral. Priznal sa aj k tomu, že Mira niekoľko dní pred vraždou udrel po hlave kladivom. Vraj preto, lebo sa dlhšie neukázal doma.
„Milan svojho brata bil. Dokonca ho niekoľkokrát aj pichol. No Miro sa na neho nikdy nesťažoval. Radšej klamal, že spadol a udrel sa, len aby Milana neprezradil,“ zhodujú sa susedia. Vážne zranenia sa však zatajiť nedali, a tak Milan pred časom dostal podmienku za ublíženie na zdraví.
Pohnutý osud bratov veľmi dobre poznajú aj na Obecnom úrade v Tajnej. Majú tam dokonca celý fascikel siahajúci až do sedemdesiatych rokov. Už vtedy sa totiž musel miestny národný výbor zaoberať situáciou v rodine, v ktorej chlapci vyrastali. Keď Milan dospel, bolo zas treba písať posudky na úrady, súd nevynímajúc.
Chlapci spočiatku vyrastali spolu. Rodičia pili. Otec neskôr zomrel, matka sa túlala. Najstarší Milan zostal u babky, dve mladšie deti sa dostali do ústavu. Miro sa do Tajnej vrátil pred dvanástimi rokmi. Odvtedy žili súrodenci až do osudnej soboty spolu.
Osudom bratov sa len dva dni pred vraždou zaoberali aj tajnianski poslanci. „Chceli sme, aby im z časti sociálnych dávok naša pracovníčka nakupovala potraviny. Aby všetko neprepili,“ hovorí starosta Peter Tóth. Bratom dávky vydržali len niekoľko dní a potom si požičiavali. Našli sa i takí, čo im ochotne dali „na sekeru“ aj pijatiku. A tak išla polovica sociálky na splatenie dlhov. „Nakupovať chodil zásadne mladší Miro. Brat ho neraz poslal, aby zohnal peniaze,“ spomína si pracovníčka obecného úradu Gabriela Šplehová. „Miro sa ho bál, často spával radšej po chlievoch. No svojmu staršiemu bratovi nepovedal inak, len Milanko.“
Bratia bývali v rodinnom dome, ktorý im požičala teta. Väčšinu času boli zavretí v jednej izbe, kde pozerali televízor, popíjali a hádali sa. Starosta ich prijal na verejnoprospešné práce.
„Mala som s nimi trápenie, pili. Posledné roky som sa už o nich nestarala,“ konštatuje 75-ročná teta. Ona synovca od začiatku podozrievala.
Milana za bratovraždu čaká súd, Miroslava napokon na vlastné náklady pochovala obec.
MIRIAM HOJČUŠOVÁ
