FOTO - ARCHÍV

Alfréd (Al) Oerter, štvornásobný olympijský víťaz v hode diskom (1956 - 1968). Rekord vyrovnal iba jeho americký krajan Carlton Frederick (Carl) Lewis na hrách olympiády 1984 - 1996 v diaľke.

Život nastaval pred Oertera, rodáka (nar. 19. augusta 1936) z Astorie, čo je časť newyorského Queensu, prekážok vyše práva. Úplne zdravý vyhral iba svoju prvú olympiádu 1956 v Melbourne ako neznámy 19-ročný mladík výkonom 56,36 metra. Bola to bomba, zvíťazil najmladší olympijský víťaz v histórii hodu diskom, hoci štyri razy prekonal svetový rekord.

Samotár či blázon?

Zvláštny chlapík, táto atletická legenda. Syn nemeckého otca a českej mamy bol od detstva uzavretý. Neznášal veľkú spoločnosť, bol tvrdý k sebe a nedôverčivý k okoliu. Prechádzal sa zamračený a zamyslený. Všetko pozoroval, stojac opodiaľ. Na tréningoch bol verný svojej povahe. Sólový jazdec či blázon? Pripravoval sa sám. V spoločnosti imaginárnych súperov. Predstavoval si preteky. Na ploche mal položené značky „neviditeľných“, ktoré si posúval. Hádzal šesťkrát ako na súťaži. Po každom pokuse sa išiel pozrieť, kohože to prekonal. „Som na druhom, treťom mieste?“ rozmýšľal a tváril sa, že súťaží pred plnými tribúnami. Šiesty pokus. Oerter rozvážne vstupuje do kruhu a hádže ďaleko. Uteká sa pozrieť kam. Je si istý, že v tejto nemohre vyhral. Presne tak víťazil aj v skutočnosti. Muž bez nervov nepodľahol žiadnej veľkej forme súpera.

Cesta za zlatom

Do Melbourne 1956 odchádzal 193 cm vysoký atlét celkom neznámy. Mladík z Long Islandu bol stredoškolským majstrom USA a držiteľom najlepšieho výkonu študentov prvých ročníkov univerzít. Al chodil na kansaskú. S touto vizitkou prekonal v Austrálii jasných favoritov - Taliana Consiliniho a krajana Gordiena. Po súťaži vyhlásil: „Neodídem z diskárskeho kruhu, kým nezískam päť zlatých,“ a novinári neveriacky krútili hlavami - čo si to ten chlapec namýšľa. A pritom bol Oerter prorocky tak blízko.

Do olympijských hier v Ríme 1960 chýbalo pár mesiacov. Neopatrný vodič kamiónu vo veľkej rýchlosti v zákrute vletel do osobného auta. Šoféroval ho Oerter. Skončil dolámaný v nemocnici s ortieľom lekárov - tri mesiace bez pohybu na lôžku. Mesiac pred olympiádou už hádzal, nad Tiberom zvíťazil hodom 59,18 m. Zoslabnutý, po niekoľkých tréningoch.

Povolanie malo prednosť

V roku 1960 skončil Al univerzitné štúdium v Kansase. V otázke, čo ďalej, sa jednoznačne rozhodol pre povolanie. Nie hocijaké, ale vysoko špecializované. Oerter bol dlhé roky newyorským programátorom počítačových strojov mesačných sond, rakiet, modulov v rodiacom sa Národnom úrade pre letectvo a kozmonautiku (NASA). Vedel, že od šéfov nedostane viac voľna než pár týždňov neplatenej dovolenky. Svoju tréningovú pantomímu si chodil odohrať na malé ihrisko longislandského internátu, kde začínal.

Pred tokijskou olympiádou prekonal štyrikrát svetový rekord. Trápil ho ale zaseknutý nerv v krčnej chrbtici. Z dvoch uterákov a koženého opasku si urobil akýsi obojok, ktorý udržuje hlavu v pomerne bezbolestnej polohe. Aby nebolo všetkého nešťastia dosť, tesne pred súťažou Oerter spadol a narazil si rebrá. „Boli to najťažšie preteky môjho života. Trpel som. Diskárske súboje sa väčšinou rozhodujú skôr než v piatych pokusoch. Zrazu som si spomenul na svoju tréningovú hru. Povedal som si, že to skúsim. Nikoho som nevnímal. Bol to dobrý recept,“ spomína Al na tretie zlato (61,00 m).

Aj v Mexiku 1968 hádže s korzetom, ktorý spevňuje krk. „Pre vrhača nemôže byť horšie počasie ako upršané. Navyše môj pohyb v kruhu bol dosť obmedzený. Musel som sa sústrediť na jeden hod. Správny vietor mi zafúkal pri treťom. Opäť mi pomohol môj štýl prípravy,“ hovorí Oerter o poslednom olympijskom triumfe (64,78 m). Nemal byť ale záverečným, dal slovo o piatich víťazstvách na OH.

Osobný rekord na staré kolená

Alfréd Oerter mal na svojej drevenej poličke v newyorskom byte už štyri zlaté. V marci 1971 však sčista-jasna vyriekol: „Vzdávam to.“ Diskár bol rýdzim amatérom a romanticky trval na tejto forme športu. V období mníchovskej olympiády 1972 bola coubertinovská myšlienka v tomto smere skutočne už iba na papieri. Oerter sa s tým nevedel zmieriť, navyše prežíval zložité dni v súkromí. Rozviedol sa a znovu sa oženil. Svoj sen ale dosnívať chcel. Do diskárskeho sektora sa vrátil. V roku 1980 si utvoril senzačný osobný rekord 69,46 m. Dosiahol ho v 43 rokoch! Na moskovskú olympiádu ale nešiel, USA hry bojkotovali. Oerter sa nevzdával. Náčinie mu stále lietalo ďaleko, chcel sa zúčastniť na americkej kvalifikácii pred OH 1984, hoci mal štyridsaťsedem. Asi by obstál, ale zranil si achilovku. Nikdy v živote nepodľahol bolesti, nakoniec ale musel.

„Prvé zlato bolo najprekvapujúcejšie, druhé najbolestnejšie, tretie najťažšie, štvrté mi prinieslo najväčšie zadosťučinenie,“ dával synonymá k svojim veľkým triumfom Oerter. Vždy chcel víťaziť. „Mám radosť z nového obleku, prívetivej manželky, úspechu v práci. Nič ale nemôže zatieniť radosť zo súťaženia. Nikdy som nebol mimoriadne nadšený z prekonania svetového rekordu. Keď vyhrám preteky, je to niečo iné. Víťazstvo je najcennejšie,“ hovoril atlét, ktorý získaval najcennejšie medaily, diskár, ktorý nespočítateľnekrát zdolal imaginárnych súperov na svojich neopakovateľných tréningoch.