Ako ste vnímali vtedajší kultúrny establishment reprezentovaný ministrami kultúry Slobodníkom a Hudecom, ktorí tých, čo mali iný názor na pomery v štáte, nazývali janičiarmi, zradcami a zapredancami?
„Už ich jazyk ich prezrádzal, čo sú to za ľudia. Môj osobný problém spočíval v tom, že Ivana Hudeca som predtým považoval za kamaráta a dobrého človeka. Bol aj lekár a z tej pozície mnohým ľuďom pomáhal. Nijako mi neprekážalo, že bol poslancom za SDĽ. Keď z nej odišiel, pridal sa k HZDS, začal hovoriť o nevyhnutnosti samostatného Slovenska a vyhadzovať z národa ľudí s iným názorom.“
Čím si vysvetľujete tú zmenu?
„Zrejme to bol nejaký skrytý talent, ktorý potreboval vhodnú klímu.“
Za poslednej Mečiarovej vlády štát inštitucionalizoval kultúru a nalieval do rôznych svojich centier a intendantúr veľa peňazí. Zamestnali sa v nich aj mnohí spisovatelia. Nemali ste chuť pripojiť sa?
„Takéto firmy mi pripadali zbytočné. Možno by štát mohol nejako pomáhať prezentácii slovenskej kultúry v zahraničí, ale to je asi tak všetko.“
Do koho v dnešnej koalícii ste v súvislosti so zmenou vkladali najväčšie nádeje?
„Ach, to sú veľmi konkrétne otázky.“
Áno.
„Ľudsky najbližší mi sú poslanci Demokratickej strany. To neznamená, že som očakával, že bohviečo dosiahnu. No zopár dôležitých zákonov vyšlo práve z ich iniciatívy.“
Ján Štrasser, Robert Žitňanský
(Celý rozhovor s Pavlom Vilikovským prináša najnovšie vydanie týždenníka Domino fórum.)
