Mám 32 rokov, dve nádherné deti (6- a 5-ročné), dobrého milujúceho manžela, dobrú prácu, úžasnú rodinu. Vydávala som sa z lásky aj z rozumu v 20 rokoch, chodili sme spolu od 17. Pre každého z nás to bol prvý vážny vzťah. Samozrejme, nikdy to nebolo ideálne, skôr máme bližšie k talianskemu modelu manželstva - veľké hádky a krásne udobrovania. Dôležité však je, že v podstatných veciach ťaháme za jeden povraz, máme rovnaké životné hodnoty. Je to naozaj dobrý manžel, stará sa o deti, pracuje ako drak a čo je pre mňa strašne dôležité, miluje ma. Ja ho tiež milujem, ak je milovaním to, že si ho nadovšetko vážim. Som šťastná, že je môj muž a chcem s ním žiť takto až do smrti.
A čo ma zožiera? Že napriek tomu, čo som napísala, sa mi už trikrát stalo, že som sa zamilovala do iných mužov. Nechcem to, ale opakovane "sa mi to prihodilo". Je to niečo, čo sa udeje bez ohľadu na moje želanie, vedomie a kontrolu. Práve teraz to tretí raz prežívam. Hnevá ma to, berie mi to duševnú rovnováhu, mám výčitky svedomia, ale na druhej strane som šialene zamilovaná do iného chlapa so všetkým, čo také zamilovanie obnáša. Uvedomujem si pritom, že dotyčný muž môjmu manželovi nesiaha ani po členky. Nechápem, prečo musím na toho samoľúbeho panáka myslieť 24 hodín denne, prečo sa mi pri každom stretnutí s ním chveje hlas, pri každej emailovej správe mi tlčie srdce. V jeho blízkosti sa musím strašne ovládať, aby som ho nepobozkala alebo sa nejako nestrápnila. Je to chémia, ktorá ovláda telo a myseľ, ale ja nechcem byť zvieratko, som človek, mám vôľu, viem, čo chcem, a čo nechcem.
Aj tentoraz to však dopadne dobre, pretože kolega z firmy odchádza. A navyše, on nikdy neprejavil o mňa ani náznak záujmu, čo je super, pretože nemusím riešiť dilemu, šťastná rodina vs. šialené zamilovanie. Manžela by som aj tak nikdy nechcela opustiť.
Bojím sa však jednej veci. Čo keď sa raz zamilujem do úžasného muža, ktorý by sa mohol môjmu manželovi vyrovnať? A čo keď sa ten muž zamiluje do mňa? Bojím sa, že v stave zamilovanosti by som spravila niečo, čo nikdy spraviť nechcem - rozvrátila by som rodinu a zradila milujúceho človeka.
Chcela by som vedieť, či existuje nejaký spôsob, rada, ako sa nezamilovávať do ľudí, do ktorých sa zamilovať nechcem. Je normálne to, čo prežívam, alebo som mimoriadne zvrhlý, nehodný a zlý človek? Nikde, ani v žiadnej literatúre, som sa s ničím podobným nestretla. A ešte niečo: v sexuálnej stránke nášho manželstva príčina mojich "úletov" nebude , náš sexuálny život je úžasný. Manžel by bol síce spokojnejší, keby sme to robili tri razy za deň, ale ja tvrdím, že dôležitejšia je kvalita ako kvantita. Lenka
Milá Lenka,
veľmi pekne ste opísali svoj "problém". Otázky, ktoré vo svojom liste kladiete, sa dajú ľahko zodpovedať:
Áno, je to normálne, čo sa vám deje, z toho hľadiska, že sa to stáva aj iným vydatým ženám (alebo ženatým mužom, ale o tých je to akosi viac známe). Mnoho žien sa mi zdôverilo s niečím takým. Pravda, obvykle o tom nezačali hovoriť hneď na prvom stretnutí, možno preto, že tiež mali okolo toho zmiešané pocity.
A po druhé, neexistuje spôsob, ako sa nezamilovávať, iba ak byť zamilovaná. Podobne, ako keď je žena tehotná, už nemôže otehotnieť. Ale pri zamilovanosti možno ani to neplatí. Môžete urobiť veľa vecí preventívne, ale záruka neexistuje. Prichádza mi na um prirovnanie s autonehodami. Môžete jazdiť opatrne, dodržiavať všetky dopravné predpisy, a predsa sa nehoda pritrafí.
Ktovie, či je to dobré prirovnanie, napokon, každé trochu kríva, ale vy tie stavy zamilovanosti opisujete ako nehody, ktoré sa vám "stávajú." Dopravní psychológovia vedia, že nehody majú psychickú zložku: nejakú pohnútku, drobné hnutie mysle, ktoré prispelo k tomu, že sa to stalo. Pri zamilovaní sa v manželstve sa tiež dá často vypozorovať niečo, nejaký vnútorný dôvod, prečo sa to stalo. Neverný partner napríklad hľadá inde niečo, čo mu doma chýba. Pravda, nie vždy si to musí jasne a vopred uvedomovať. Ak teda chcete niečo urobiť, môžete to pohľadať v sebe. Niekedy sa to hľadá ťažko a je dobré mať pri tom skúseného sprievodcu, priateľku, kňaza, psychológa. Ja vám odporúčam psychológa: je viazaný mlčanlivosťou a pravdepodobne nebude moralizovať, ale rozhodnite sa sama. A keď sa vám to podarí nájsť, možno sa vám vynorí aj nápad, čo s tým.
Inak, je to výzva, pretože vy kladiete veľký dôraz na to, že vo vašom prípade to zamilovávanie sa nemá príčinu: veď ste šťastne vydatá a aj sexuálny život máte úžasný. Takže to zvieratko nemá dôvod sa ozývať... a predsa sa ozýva.
Na diaľku to nevyriešime, ale ja by som začal od toho, že človek, do ktorého ste sa zamilovali, je "nafúkaný panák, ktorý vás ignoruje" na rozdiel od vášho manžela, ktorý je pre vás dostupný. Ba, ešte aj nalieha na častejší sexuálny kontakt. Možno to nič neznamená, ale ja som si všimol, že nedostupnosť je (nielen) pre ženy veľmi atraktívna. Mimochodom, prečo dávate v sexe "kvalite prednosť pred kvantitou"? Ľudia obvykle chcú dobrého viac.
Nechcem rýpať. Mnoho ľudí by sa na takéto hľadanie nedalo, aby neprebudili "spiacich psov", ako tomu zvykla hovoriť jedna moja kolegyňa. Ale vy sama s tým chcete niečo robiť. Aj ja si myslím, že sa to dá využiť na to, aby ste sa lepšie spoznali, alebo aby ste pochopili to posolstvo, čo vám život ponúka tým, že sa vám to "deje", a nemuseli sa obávať toho, čo vám prinesie v budúcnosti. Takže držím palce!
