slávneho amerického umelca Vita Acconciho a ten mu pohotovo odpovedá: "Pomenovali ma podľa starého otca, ktorý v tom čase zomieral. Jeho meno bolo Carmine, ale prezývali ho Vito, neviem prečo."

Tento úryvok nie je súčasťou filmového scenára ani divadelnej hry, ale publikácie s názvom pressPlay (Súčasní umelci v rozhovoroch) z produkcie knižného velikána Phaidon, ktorá sa prostredníctvom Slovartu objavila v pôvodnej anglickej verzii aj na našich knižných pultoch.

Forma otázka - odpoveď zažíva opäť svoj boom. Pomáha jej na jednej strane permanentný nedostatok času na teoreticky náročné texty, na druhej strane zvyšujúci sa dopyt po rýchlych a najmä autentických informáciách. A, samozrejme, individualizácia, hľadanie subjektívnej pravdy, ale aj návod na život a poodhalenie závesu v spojení s hladom po bulvári, ktorá sa skrýva v každom z nás.

Ak sa opýtate začínajúceho umelca, prečo maľuje najmä červenou, znudene odpovie, lebo ho ráno bolieva hlava. Ak sa to spýtate umelca po štyridsiatke, nonšalantne prehodí - pretože sa mi páčia červené nechty. A keď sa to opýtate umelca nad šesťdesiat, s vážnou tvárou vám podá dvadsaťminútovú prednášku o symbolike červenej farby okorenenej príbehmi zo svojho života a pri odchode vám daruje niektorý zo svojich katalógov s červenými obrazmi. Každý rozhovor je totiž sebaprezentáciou a snahou ukázať sa takí, akí chceme byť videní. Presne tak, ako pri fotografickom portréte. Rozprávate s úsmevom alebo vážnou tvárou. Pri rozhovore poviete iba to, čo chcete, aby ostatní počuli.

Umelci veľakrát hrajú na strunu ľahostajnosti, nezáujmu, ale často sú vtipnejší ako ktokoľvek iný. Pri realizovaní, ale aj pri čítaní ich rozhovorov sa takmer nikdy nenudíte. Keď sa taliansky umelec Maurizio Cattelan opovržlivo vyjadroval o rozhovoroch, pretože údajne nemá ľuďom povedať nič zaujímavé, na otázku teoretičky Nancy Spector, prečo si teda vybral ju do svojej monografie, odpovedal: "Dali mi do rúk zoznam a ja som si vybral vás, pretože vašu kanceláriu mám na skok."

Aj pri publikácii Pressplay zauvažujete, kto si koho vybral, či umelec teoretika, alebo naopak, a aj to, prečo rozhovor urobili a či z neho nakoniec použili. Publikované rozhovory, a je to tak takmer vždy, sú iba úryvkom dlhších rozprávaní, fragmentom z toku myšlienok, vyrezané podobne, ako keď známy americký teoretik Clement Greenberg vyrezával z Pollockových nekonečných plátien úseky, ktoré považoval za najzaujímavejšie a možno aj najpredateľnejšie.

Rozhovory nás potešia "poľudštením" hviezdnych mien, poznaním, že sú rovnakými bytosťami z mäsa a kostí ako my. Na ťažkotonážnu poznámku "toto vedie k myšlienkam Israela Rosenfielda, matematika, doktora a filozofa, ktorý píše o pamäti ako o čomsi dynamickom" odpovedá švajčiarska umelkyňa Pipilotti Rist uvoľnene: "Áno, ale teraz už musím ísť. Môj manžel Maurizio mi volá každý večer v rovnakú hodinu po špagetách, a ja musím byť doma."

Inokedy sa prejavia autoódy typu odpovede slávnej japonskej umelkyne Yayoi Kusama: "Keby som nebola Kusama, povedala by som, že je výborná umelkyňa. Myslím si, že je úžasná."

Maurizio Cattelan, známy prácou, ktorá strašila počestných občanov prechádzajúcich parkom, kde zavesil verné repliky obesených detí, nadhodí: "Ja nie som umelec. Umenie robím iba preto, že je to práca. Niekto mi raz povedal, že je to veľmi výnosná profesia a že budem veľa cestovať a mať veľa dievčat. Ale to je klamstvo - nie sú v ňom ani peniaze, ani cestovanie, ani dievčatá. Iba práca."