Vlastné ego a sebaprezentácia sú priamo či nepriamo súčasťou každého umeleckého diela. Výtvarný umelec VIKTOR FREŠO prezentuje vo svojom umení seba tak priamo, ako sa len dá, navyše s vtipom a iróniou. "Je to len výsledok toho, že životne sa zaoberám tým, čo mi je najbližšie a najpravdivejšie na preskúmanie. A to je moja existencia," hovorí v rozhovore pre SME.

Práve teraz prebieha jeho česko-slovenské turné s projektom Who is the king? Lucie Bílá, Karel Gott, Helena Vondráčková či Richard Müller sa dali nahovoriť a vlastnoručne Freša odfotili.

Na konte máte osemnásť trofejí celebrít z česko-slovenského šoubiznisu. Koho ešte chcete uloviť do zbierky autorov svojich portrétov?

Žiadnu. Projekt som ukončil, pretože by som do neho musel zahrnúť aj nových slovenských a la celebritných umelcov typu superstar.

Je na vás, koho si vyberiete.

Jednoznačne, ale je okolo nich príliš veľký mediálny tlak na to, aby som ich ignoroval. A chcem ich radšej ignorovať ako podporovať.

Na fotografiách nie ste úplne sám sebou.

Áno aj nie. Prezentujem sa v saku ako prototyp mladého, úspešného, dotieravého a parazitujúceho umelca. Čudný chlapík v obleku, ktorý sa všade votrie a zneužíva slávu iného. Je to parazitný projekt a veľa ľudí vôbec netušilo, o čom vlastne je.

Čo vás priťahuje na neustálej prezentácii seba samého?

Nerád sa vyjadrujem k témam, o ktorých viem iba sprostredkovane, ako je politika alebo umenie. To, že som a že skúmam seba, je jediné, o čo sa môžem oprieť. Preto autoportrét je moje definovanie sa na tejto zemi a schopnosť zaznamenať, že som tu bol. Má to pre mňa skôr duchovný rozmer.

Je v tom aj kus narcizmu?

Našiel som jednu fotografiu - keď som mal osem rokov a tajne som sa fotil s otcovým fotoaparátom v aute. Odjakživa som asi inklinoval k zaznamenávaniu seba samého. Mám pripravený projekt, keď na stenu galérie napíšem - Bol som tu. Presne tak, ako keď sme boli malí a písali si na strom či múr rovnakú vetu. To je tá emócia, ktorú každý v sebe má - prísť a zaznamenať odtlačok, niečo si zobrať a niečo zanechať. Zanechať to, ako sa volám alebo ako vyzerám, je priamočiare, veľmi čisté a energické.

Značná časť vašej tvorby sa dotýka témy kurátorstva a teoretikov. Aký k nim máte vzťah?

Som alergický na moc kurátorov a ich imidž, žiaľ, do veľkej miery s nimi musím spolupracovať.

V zmysle najtvrdšej paródie ste prijali rolu kurátora už existujúceho turné výstav fotografov Ondzika a Marenčina. Na výstave ste však neboli a diela ani nevideli. Prečo si potom kurátorov na svoje výstavy pozývate?

Musím povedať, že v podstate som výtvarná prostitútka. Som síce názorový radikál, ale iba do istej miery - keď sa mi nehodí byť radikálny, tak som konformný. Prispôsobujem sa situáciám, som človek konzumnej spoločnosti. A dokonca sa snažím maľovať aj pekné obrázky.

Mali ste vlastnú krčmu, predávate plastové okná. Hľadáte spôsob, ako sa uživiť a byť zároveň umelcom?

Snažím sa prijímať filozofiu zbavenia sa strachu o budúcnosť a finančnú neistotu. Je to obyčajný panický strach, ktorý ma deštruuje a nespôsobuje mi pozitívny život. Rozhodol som sa odovzdať vyššej sile. Čiže to neriešim. Tu sa totiž od hladu nezomiera. Keby mi každý človek, ktorého poznám, dal jeden krajec chleba, prežijem rok. A za ten čas by som už niečo vymyslel.