Technológie - to je to, čo hýbe svetom. Ovládať počítač, vedieť pracovať s faxom, kopírkou či skenerom patrí k bežným pracovným zručnostiam. Čím viac elektroniky máte v aute, v práci, v domácnosti, tým lepšie. Stavebníctvo využíva moderné materiály a celá Zem je zošnurovaná pavučinami elektrických vedení. Alebo nie? Verili by ste, že aj dnes sa dá žiť úplne inak?Keňa patrí k tretine najvyspelejších krajín Afriky. Znamená to, že namiesto hlinených domov s rozmermi dvakrát tri metre vlastnia niektorí obyvatelia plechové búdy trochu väčších rozmerov.
Nenájdete v nich žiadny sporák či chladničku. Varí sa jednoducho pred domom na hŕstke uhlia a všetko, čo rodina má, sa obvykle hneď aj zje.
Elektrina? Nájdete ju na vybraných miestach, určených zväčša pre cudzincov alebo miestnu smotánku: v hoteloch, obchodoch alebo vo veľkomestských reštauráciách. Obyčajní ľudia roztrúsení vo svojich hlinených domčekoch po africkom buši zrejme ani nevedia, čo to elektrifikácia je.
Keď letíte nad Európou či Amerikou, aj v noci môžete pozorovať vysvietené mestá, mrakodrapy či diaľnice. Päť hodín letu nad Afrikou znamená len päť hodín čiernej tmy. Žiadne vysvietené veľkomestá, len vyprahnutý buš striedajúci sa s púšťou. Spať sa ide vtedy, keď zapadne slnko. V týchto podmienkach žije väčšina Afričanov.
Televízor pre vyvolených
Televízor je len pre hŕstku vyvolených, ktorí to, samozrejme, dávajú patrične najavo. Dvojmetrové satelity im svietia v záhradách, aby si každý všimol, že v tomto dome je televízny prijímač. Ale ktovie - možno ani menšie antény nemajú alebo je prvý televízny vysielač poriadne "ďaleko". Pomedzi vidiecke domy sa nevinú asfaltové cesty a chodníky, ale iba udupané prašné cestičky, z ktorých sa pri každom závane vetra dvíhajú tony prachu a lepia sa na spotených ľudí.
Domorodcom to neprekáža. Ženy pokojne vešajú čerstvo vypranú bielizeň na šnúru, ktorú natiahli pred domom pozdĺž prašnej cesty. A každé okoloidúce auto hodí na ňu zopár vedier červeného prachu.
Katalyzátormi "neskazený" vzduch
Vo väčších mestách alebo na "diaľnici" stretnete aj zopár áut. Sú staré, ale i tak sú až príliš dobré v porovnaním so stavom ciest. Na diaľnici sa pre obrovské výmole nedá ísť viac ako päťdesiatkou a ostatné cesty sú beznádejne rozbité - po polhodine cestovania sa cítite (aj vyzeráte) ako roztrasený puding. A keďže klimatizácia v autách či autobusoch je vzácnosťou, musíte mať navyše počas jazdy otvorené okno a dýchať "svieži", katalyzátormi áut neskazený vzduch.
Kým prejdete tých sto kilometrov do safari parku, dym z výfukov starých nákladiakov vás napoly udusí - ale to nič, v parku to rozdýchate, pretože tam nákladné autá nesmú.
"Prečo je v Afrike tak málo asfaltových ciest?" spýtali sme sa raz šoféra taxíka, ktorý nás viezol na prehliadku Mombasy.
Odpoveď bola prostá: "To je jednoduché - všetky peniaze si predsa berie veľký boss."
Neviem, koho mal taxikár presne na mysli. Ale všetci v autobuse sme si povzdychli - chvalabohu, aspoň v tomto sme na tom o trošku lepšie.
Odpadky, voda a prach
Európanovi snáď najviac prekáža fakt, že v Keni neexistuje niečo také ako odvoz a likvidácia odpadu. Odpadky sa teda povaľujú všade. Kopia sa pri cestách, pred domami, visia na stromoch pri cestách. Občas sa z nich vytvoria veľké kopy - hrajú sa na nich deti, pasú kozy a kravy.
A niektorí obyvatelia miest zriadili likvidáciu odpadu priamo v uliciach. Na chodníkoch spaľujú kopy starých pneumatík, a vylepšujú atmosféru kúdolmi čierneho dymu. Nikto sa však nad tým nepohoršuje. Veď je to predsa dobrý spôsob, ako sa pneumatík zbaviť.
Vody je v suchej Afrike málo, preto ani vodovody v hlinených domoch nenájdete. Voda sa nosí v desaťlitrových plastových súdkoch, či už na hlavách (ženy a deti) alebo na bicykloch (muži). Desaťročné dieťa sa v štyridsaťstupňovej horúčave šplhá hore vyprahnutým kopcom a na hlave nesie domov desaťlitrový súdok vody. Neviem si predstaviť, že by som taký súdok položila na hlavu svojej rovnako starej dcére, neuniesla by ho ďalej ako dva metre.
Podnikavci a technológie miestneho podnikania
Napriek tomu majú obyvatelia Kene zmysel pre humor. Taxi? Pýta sa tmavý záhradník mojich detí. Smejú sa. A podnikavosť z nich priam srší.
Povodia vás po plytčinách, ktoré spôsobil odliv, ukážu vám zopár mušlí a rybičiek - a vypýtajú desať eur za ochotu.
Chlapci na pláži vám predajú drevené sošky, šatky, mušle (nič to, že pred odchodom vás na recepcii informujú, že vývoz mušlí je zakázaný), chladené nápoje či upletú vrkôčiky. Jeden muž dokonca vytvoril z piesku na pláži nosorožca, a za dvesto kenských šilingov vám dovolí odfotografovať sa pri ňom.
Na záchode vám ponúknu na utretie rúk nie príliš vábne vyzerajúcu handru. Odmietnuť sa však nepatrí a tak prikývnete.
A ochotný domorodec od vás za túto "službu" vypýta dve eurá. Mať tak Slováci takého podnikavého ducha, už by sme veru boli aj na úrovni toľko spomínaného Švajčiarska. (mapa)
Foto: autorka
