ktorý vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení u profesorov Kostku a Štefunku, ponuku prijal. Stredoveké mesto sa stalo jeho novým domovom. Milana Ormandíka poznáme zo samostatných autorských výstav, ale aj z výtvarných prezentácií spoločne so synom Marekom. Výtvarná dvojica otec a syn nie je na Slovensku každodenným javom a tak sa aj tieto výstavy stretávajú s veľkým ohlasom. Napriek tomu, že dnes každý tvorí na inom mieste a Marek sa na rozdiel od otca venuje maľbe, kresbe a grafike, styčných bodov v ich výtvarnej tvorbe je viac ako dosť. "Je to hlavne spoločný záujem o figurálne motívy, ale oslovujú nás aj spoločné témy. Biblické a filozofické motívy a ich expresívne stvárnenie. Pravda, čo sa týka expresívneho vyjadrenia, v tom je Marek určite popredu. Výstavy, ktoré pripravujeme spoločne, sú pre mňa vždy inšpirujúce, lebo je to zaujímavá konfrontácia dvoch výtvarných názorov," hovorí sochár.
Je celkom prirodzené, že ak plánuje výtvarník stavbu domu, jeho dušou musí byť ateliér. Milan Ormandík začal stavať dom pred rokmi vo funkcionalistickom štýle, najprv výhradne ako ateliér. Až časom ho pretvoril aj na obytný priestor.
V ateliéri trávi väčšinu dňa
V porovnaní s rozľahlým ateliérom je obytná časť domu oveľa menšia. Manželka Mirka si však členenie pochvaľuje. Dosť miesta je pre sochársku tvorbu a v
obytnej časti zas pre troch čle- nov rodiny - manželov Ormandíkovcov a kocúra Čita.
"Začal som dom stavať v roku 1980, kedy bol veľký problém s materiálmi aj odborníkmi. Stavebné firmy v takej podobe ako dnes vlastne neexistovali. Na dome mi robili partie chlapov, ktoré som musel pravidelne obháňať po kremnických krčmičkách," smeje sa Milan Ormandík. Na mieste, kde dnes stojí dom, bola kedysi kamenná sýpka. Pôvodne spracovali projekt aj na ňu, no bol stavebne príliš náročný. Sýpka nakoniec ustúpila dnešnému domu. "Od začiatku som chcel, aby sa v dome naplno spojila moderná architektúra s úžitkovým charakterom. Projekt naň mi urobil architekt Maťo Dolinec, ktorý tiež pochádza z Kremnice. Stavať za socializmu takýto atypický dom bolo dosť smelé a neobvyklé, ale s výsledkom som bol spokojný. Problém bol iba s materiálmi, ale to pozná každý, kto v tom období staval," hovorí výtvarník. Pri stavbe domu záležalo sochárovi na každom detaile a prípadné problémy konzultoval s odborníkmi.
V tom čase bolo napríklad neobvyklé, aby sa presklievali veľké plochy. Milan Ormandík na tomto riešení trval a tak je jeho priestranný ateliér z vonkajšej strany úplne presklený. Pôvodné okná však museli časom vyme-
niť za funkčnejšie termookná, podobne ako strechu a podlahy. Socialistický stavebný materiál už po pár rokoch ukazoval, kde všade vlastníka budovy obmedzuje.
Tvorba vyžaduje kvalitné rozptýlené svetlo
Výtvarníci dobre vedia, že ateliér by mal byť kvôli dobrému svetlu nasmerovaný na sever. "Stavebný pozemok nám to celkom neumožnil, takže môj ateliér je orientovaný severovýchodne, ale svetlo v ňom je vynikajúce. Ateliér musí mať dostatok rozptýleného svetla, aby sa tu dalo robiť," hovorí sochár.
Vo svojom raji trávi Milan Ormandík až sedemdesiat percent dňa. Stačí vybehnúť po schodíkoch a je v obytnej časti domu.
"Niekedy iba zíde dolu po nejakú vec a dlho sa nevracia. Už viem, že sa pustil do roboty. Občas zhora zo žartu zakričím, aby už išiel domov. Tak hovoríme vrchnej časti domu," usmieva sa manželka Mirka.
Keďže sochár robí okrem menších plastík aj na rozmerných monumentoch, strop ateliéru je urobený so sklonom. V najvyššej časti dosahuje okolo štyroch metrov. Steny ateliéru - to je zároveň minigaléria prác Milana Ormandíka. Od najstarších prác, až po dnešok. Dominujú tu biblické témy a mytológia. Výjavy z Božskej komédie, Cháronova loďka, Michelangelo, antické témy. Svojich prác sa veľmi nerád vzdáva, hoci niekedy je to nevyhnutné. "Sú ako moje deti, ale niekedy to inak nejde," dodáva.
Hoci pred komerčnými aktivitami má umelec rešpekt, úplne sa im nevyhne. V ateliéri má napríklad plastiku - ocenenie za víťazstvo v speváckej súťaži Coca-Cola Pop star, ktorej je autorom. "Úplne sa týmto témam vyhnúť nedá, hoci moja tvorba je orientovaná iným smerom," hovorí Milan Ormandík. Okrem rôznorodých tém pracuje aj s rôznymi technikami. Zaujímavé sú bronzové plastiky so zelenou patinou či sochy liate na stratený vosk. "Táto technika má svoje prednosti, lebo kvalita odliatku je vyššia a dá sa zachytiť každý detail," dodáva.
Ateliér však zďaleka neslúži iba ako pracovná časť domu, ale má aj spoločenský charakter. V ateliéroch sa zvyčajne veľmi dobre cítia aj návštevy, čo Milan Ormandík potvrdzuje. Aj preto tu okrem stojanov a sôch nájdeme aj útulnú časť na sedenie. Rozľahlej miestnosti zatiaľ chýba krb, nad ktorého vybudovaním uvažujú.
Z ateliéru sa do obytnej časti prechádza drevených schodiskom. Napriek malej rozlohe je aj obytná časť riešená veľmi zaujímavo. Kuchynská časť je prepojená s obývacou, kde dominuje na stene tiež malá galéria. Sú tu hlavne diela Ormandíkových priateľov, napríklad Vladimíra Gažoviča či Karola Barona. Z okna obývacej miestnosti je výhľad prakticky na celé staré mesto, čo tiež dodáva domu neobvyklú atmosféru.
Z vrchnej časti sa otvára výhľad aj na malebnú panorámu priepadliska Šturec, ktoré sa v poslednom období skloňuje predovšetkým v súvislosti s plánovanou ťažbou zlata kanadskou spoločnosťou. Milan Ormandík patrí spolu s väčšinou obyvateľov Kremnice k zarytým odporcom tohto projektu. "Ťažba by toto nádherné mesto úplne pochovala a jediným východiskom by bolo rýchlo z neho ujsť," dodáva.
V dolnej časti domu popri ateliéri ostalo miesto iba pre jedinú miestnosť. Tá slúži rodine ako polyfunkčný priestor - ako knižnica, sušiareň i posilňovňa. Na stacionárnom bicykli sochár denne najazdí aspoň desať kilometrov. Kondíciu si musí udržovať, lebo ho čaká tvorivé obdobie.
"Po dlhých rokoch na umeleckej priemyslovke mám až teraz dostatok času na vlastnú tvorbu. Na budúci rok pripravujem samostatnú výstavu v Bratislave, takže sa mám čo obracať. Chcel by som na nej predstaviť predovšetkým novšie veci," hovorí Milan Ormandík.
