Raz kolesá z voza pobral, všelijako ich pozväzoval, reťaz natiahol a začal sa po dedine na tom vehikli rozvážať. A všetci susedia sa od smiechu zachodili.
Aj takto vo štvrtok na jar: poobzeral sa v maštali, či je riadne vykydané, ba aj na hnoj sa zašiel pozrieť, či ho chasník Ďuri k stene nenahádzal, a tu zrazu čo nevidí. Z hnoja sa parí. Zadíval sa Jožo na ten hnoj a hneď mu zišla na um odvážna myšlienka: z hnoja sa para dvíha ako keď Zuza v hrnci grúle varí. A či by, reku, tá para aj pokrievku udvihla? Alebo balón? Taký, aby s ním mohol letieť trebárs za more - do tej Ameriky za bratom Janom kuknúť.
Od toho rána nebolo s Jožom ani reči. Stále si mrmlal a podchvíľou kadečo atramentovou ceruzou na lem kabátca zapisoval.
"A, čo ti, muž môj, po hlave lozí? Určite zas podaromnici čosi vynaliezaš," pajedí sa Zuza.
"Biomasa, Zuza, biomasa," horí Jožovi pohľad. "Ale tomu ty nerozumieš!"
Nič si Zuza nepomohla, mohla len rukami zalamovať, keď Jožo začal ku hnoju dosky zvláčať a hnoj do vriec napchávať. A keď napokon spľasnutý balón odkiaľsi privliekol a hadicu naň začal montovať, už sa jej len oči stĺpkom obrátili.
A tak dodnes stojí a Joža vyzerá, či sa už z tej Ameriky domov nevracia.
Autor: Milan Hrabala
