Za politickú podporu bude musieť bieloruský prezident Lukašenko svojmu ruskému protivníkovi Putinovi draho zaplatiť. Kremeľ dal najavo, že ceny plynu môžu vzrásť až päťkrát.

Práve zachovanie dobrých vzťahov s Ruskom, a teda aj nízkych cien na energetické suroviny bolo hlavným predvolebným sľubom Alexandra Lukašenka. Podľa kontraktu z 27. decembra 2005 kupuje Bielorusko tisíc kubíkov plynu za cenu len o šesť dolárov vyššiu ako ruský zákazník. Situácia sa však po víťazstve Lukašenka v prezidentských voľbách zjavne začína meniť. Šéf ruského plynárenského monopolu Gazprom Alexej Miller koncom minulého týždňa oznámil: "Pre všetky republiky bývalého ZSSR budú postupne platiť európske ceny a Bielorusko nie je výnimkou." To by mohlo tiež znamenať, že namiesto 46,68 dolára za tisíc kubíkov plynu bude Minsk od začiatku roku 2007 dostávať rovnaké množstvo za 235 dolárov, ako to uviedla ruská štátna televízia ORT.

Sám Miller však obozretne žiadnu presnú sumu ešte neudal. Cena ruského plynu závisí totiž od toho, ako sa bude Minsk správať. A predovšetkým, či dovolí Gazpromu prehltnúť podstatnú časť svojej plynovodnej siete, na ktorú si Rusi robia zálusk už od roku 1995.

Kremeľ dal pokyn Gazpromu, aby zložitú otázku kúpiť najmenej 50 percent akcií bieloruskej štátnej firmy "Beltransgaz", ktorá je majiteľom plynovodného potrubia, riešil až po zvolení Lukašenka za prezidenta. Kým väčšina sveta bieloruske voľby považuje za nedemokratické a Lukašenka za diktátora. Moskva mu s nadšením blahoželala. To bol darček, za ktorý musí teraz bieloruský líder zaplatiť buď Beltransgazom a de facto stratou kontroly nad svojou sieťou plynovodu, alebo astronomickými cenami za surovinu, a teda v dôsledku aj nespokojnosti obyvateľstva. "V Kremli uvažujú takto: pomohli sme vám pri voľbách, teraz je čas na vás," komentuje situáciu analytik z ruského Centra politických technológií Sergej Michejev. Už niekoľko rokov sa Gazprom pokúša vytvoriť spoločný rusko-bieloruský podnik na základe bieloruskej spoločnosti Beltransgaz, ktorá zabezpečuje ročne export 15 miliárd kubíkov ruského plynu do Európy a 20 miliárd rozdeľuje medzi domácich spotrebiteľov. Okrem toho, že potrubie nie je práve najmodernejšie, jeho cenu znižuje existencia alternatívneho plynovodu Jamal-Európa, ktorý vedie cez Bielorusko, ale je celkom vlastníctvom Gazpromu. Bieloruská strana má teraz čas na premýšľanie do 30. apríla. Je zrejmé, že Minsk sa len tak nedá. "To prežijeme, nebojte sa," vykrikoval Lukašenko v januári, keď hovoril o miernom zvýšení cien asi na 80 dolárov za tisíc kubíkov. Naznačil, že má v rukáve jedno eso. "Máme predsa s Ruskom dohodu o rovných podmienkách pre hospodárenie podnikov," zdôrazňoval. Mal na mysli, že ak sa zvýši cena pre bieloruské podniky, musí sa rovnako zvýšiť cena aj pre ruské. Moskva hovorí z pozície sily aj preto, že bieloruský export je závislý od ruského odbytu. Rusko spotrebúva 80 percent vyváženého bieloruského mäsa, 97 percent mlieka a sto percent cukru. So svojou pochybnou medzinárodnou prestížou bude Lukašenko len ťažko hľadať odbyt inde vo svete. Okrem toho mu hrozí zastavenie ruských kreditov na podporu bieloruského rubľa.